Niektoré osoby, neznalé problému, veľkohubo tvrdia, že hlad je najlepší kuchár. Tak takéto sprostosti vtĺkame deťom do hlavičiek. Fuj, hanba nám! Hlad je totiž zákerniak a nie kuchár. Objaví sa nečakane. Keď sme v kuchyni, alebo v jej blízkosti, po hlade niet ani stopy. Spokojne si ideme ľažkať po preflákanom dni. On to cíti a keď sa nám začínajú snívať naše prvé, zatiaľ iba jemné erotické sníčky, prihlási sa o slovo: „Nedrichmi! Ja by som haminkal!“ Tvárime sa zásadovo, to znamená, že my teda v žiadnom prípade nie. Musíme ho vytrestať, keď nám už odplašil zo sna tú dlhonohú blondínku. Vstávame a pomalými krokmi sa presúvame smerom do kuchyne. Tvárime sa, že chceme ísť do chladničky. To že máme takýto podlý zámer, nedávame najavo. Aby sme sa neprezradili, robíme malú okružnú prehliadku po kuchynskej linke. Zaparkujeme cigaretu do úst, vybehneme na balkón a rýchlo si zapálime: „Veď Ťa my vykadíme, hlad jeden nepodarený!“
Je tu ráno, nikotín a kofeín nám spoločne s antialergénmi prúdi v žilách. A ten chumaj – hlad je tu zase. Nič sa nedá robiť, musíme ho nejako ukojiť. Máme tu jeden recept aj s návodom, doplnený fotkami. To by sme mali zvládnuť ľavou zadnou. Nazveme to syrovo-šunkový koláč. Nebudeme písať, čo a koľko toho budeme potrebovať. Jednoznačne treba zvyšovať našu kreativitu. Už sme si akosi zvykli dostať všetko pekne naservírované na tanieri.
Začíname.
Jarnú cibuľku (v Nemecku ju dostať celý rok, lebo Holandsko je taká zázračná krajina, kde sa všetko urodí aj cez zimu a dá sa to sem priviezť) pokrájame. Cak, cak, cak. Bacha na prsty! Keď nemáme po ruke jarnú, môže upotrebiť aj takú obyčajnú. To je tá čo vyzerá ako ja. Pekná guľatučká. Ale radšej použijeme pór. Nezapisujte si tento recept. Len čo nás to zdržiava vo výklade. Nasekáme si toho tak akurát, aby dobre bolo.
Dostávame sa k druhému obrázku. Keď sme už zabili a rozontotovali ten cibuľový pór, mali by sme teraz vytiahnuť z chladničky to ostatné. No nečumte na mňa ako puk. Radšej to dočítajte do konca, nech nebeháte stále do Lidla po každú ingredienciu zvlášť. (To musel byť riadny trpák, čo vymyslel takéto slovo pre potraviny.)
Salámček posekáme spôsobom hlava-nehlava. Nič si z toho nerobíme, kúpili sme ho už neživý.
Nešetríme ani papriku. Na tomto jednom, osamelom, bezbrannom kúsku prírody sa dosýta vyvŕšime za jej štipľavé sestry. V globále povedané, neškodnú zeleninu rozsekáme na cimpr-campr.
Postupne to sypeme do misky. Nakoniec by sme to všetko mali premiešať. Radšej teda volíme misisko ako misku. Ešte nemiešame. Môžeme, ale fakt to nemá ešte zmysel.
Teraz pridáme to ostatné. 2 x 2 vajíčka, 4 biele, stredne obézne jogurty. Tie anorektické nepoužívame, lebo sme seriózna kuchyňa. Pozrieme sa na obrázok a zistíme, že jogurtíky sú tam iba 3. Čo teraz? Klídek, ten ostatný som tam nakoniec ešte prifrcol, aby z toho bola dokonalá malta. Čo tam ešte máme? Nastrúhaný syr. Keď si ho sami strúhame, tak by mal byť lepší, ale toto je pohodlnejšie a hlavne rýchlejšie. Aj tak to v peci všetko zhorí, ak to načas nevytiahneme von. Tie dve rolky sú lístkové cesto. Aj s papierom na pečenie. Poznámka na okraj pre úplných elévov kuchárskeho umenia. Tieto dve posledné veci (papyrus a cesto) nedávame do tej misy. V ďalšom uvidíme, prečo tak nelogicky činíme.
Dochutíme si to podľa vlastného zobáka. Sto ľudí, sto chutí.
Priatelia, tak tu Vám predstavujem kaleráb. Ten je tu celkom omylom. Naozaj, ten tam nedávame. Keď som fotil tie jednotlivé komponenty, prišlo mi ho ľúto. Tak som ho cvakol a musel som mu sľúbiť, že ho uverejním na blogu. Niektoré kaleráby sú strašné narcisoidné. No poď môj, šup naspäť do kúľšranku. Opakujem, kaleráb nie!
Teraz je už naozaj najvyšší čas rozhajcovať pec, sporák, trúbu, rúru. Kto čo má, tak nech to riadne rozpáli. Partnerov, životných a aj neživotných, necháme momentálne bokom, lebo ak sme už zabudli, tak sme strašne hladní.
Rozbalíme cestíčko s papierom na pečenie a vystelieme ním plech. Dobrá rada za groš: papier prosím pekne na spodok, to znamená, že sa nachádza medzi cestom a plechom. Skôr ako našu zarobenú zmesicu pochutín vysypeme lejovitým spôsobom na cestový epitel, rýchlym a krátkym pohľadom sa presvedčíme, že sme to premiešali. Premiešame to a vykydneme to.
Mali by sme aspoň zhruba vedieť, koľko sa to má piecť. Otvoríme smetiak, vyberieme obal z cesta a prečítame si to tam. Obal opätovne zahodíme, umyjeme si ruky a vložíme to celé do pece.
Šéfkuchárovi zahlásime: „Úloha splnená!“ Nastavíme si biologické hodiny na 20 – 25 minút. Bodla by kávička. Neváhame a jednu si spravíme.
A takto vyzerá výsledný produkt nášho snaženia.Záver: Zoznam použitého špinavého riadu: 1 nôž, 1 misa, 1 plech, 1 varecha, 1 doska na krájanie, 1 kávová lyžička na vyberanie jogurtu. Áno priatelia, v jednoduchosti je krása!
Jeme to teplé, ale aj studené. Môžeme to zapíjať pivkom, ale aj vínkom. Odporúčam robiť vždy dva plechy, aby ostali dva-tri kúsky aj pre zostatok rodiny.
