Martina Benku mám rád. Ani neviem prečo. Asi kvôli tomu filmu. Otvorene musím na seba prezradiť, že jeho tvorbu nemám detailne prelúskanú. Alebo aj toto - „Choď niekam až do Kiripolca!" - sme používali a stále používame, keď chceme niekoho poslať hovädsky ďaleko. Nuž rozhodol som sa napísať niečo serióznejšie a tak bolo načim podkuť svoje vedomosti z titulu nepôsobenia príliš stupídne na čitateľské ego. Veď ja som ani nechyroval, že ten Kiripolec existuje a dokonca, že sa píše s veľkým K. Tam sa v predminulom storočí narodil náš hlavný hrdina. Teraz tú obec prezývajú Kostolište.
Ale my sa tam nevyberieme. Naše kroky budeme navigovať smerom na sever. Kam inam už môže zablúdiť pútnik nášho formátu, ako do Martina. V centre Turca majú všetko. Obchodné centrá, Maticu Slovenskú, pešiu zónu, blogera Janka Urdu, divadlo, ale aj Múzeum Martina Benku.
„Nenadrapovať sa, neliezť privysoko, nehľadať krásu v prázdnote, ale zveľaďovať ju a tešiť sa z nej tam, kde je: medzi ľuďmi, v živote."
Také šumné životné motto mal tento človek. Musím si aj ja nejaké vhodné vymyslieť. Čo keď raz budem aj ja slávna osobnosť. Jeden nikdy nevie.
Starí Martinčania si ho pamätajú ako osobu značne šporovlivú. Zlé jazyky tvrdia, že ten asketický chlapík bol držgroš na druhú. Tradujú sa príbehy, že chodieval jesť na stojáka tú najlacnejšiu držkovú polievku v Martine. Ja osobne síce druh tejto polievky veľmi neobľubujem, ale iba fajnšmeker vie, že počas socialistického blahobytu boli najlepšie žvance v pajzloch štvrtej cenovej skupiny. Nuž a tento skupáň skupánsky na sklonku svojho života zanechal všetko svojmu národu.
Tridsaťdeväť rokov prežil v matičke stovežatej. Vtedy bola ešte naša mater, teraz je to už iba macocha jedna akási čehúňska. V Prahe študoval u majstra Kalvodu krajinomaľbu.
Chcel by som teraz vidieť obyvateľov Malaciek, ako si obúchavajú kotrby o stenu. Túžbou Martina Benku bolo vybudovať v tomto mestečku na Záhorí galériu a ateliér. Lenže to oni nechceli. Teda nie oni konkrétne, ale tí červenáci čo tam vtedy šafárili. Tak sa umelec odul a davaj ho do Martina. Ako vieme, Martinčania chcú mať všetko, slovo dalo slovo a otcovia mesta mu dali postaviť vilu, kde mohol bývať, tvoriť a vystavovať. Z toho nám vychádza poučenie z krízového vývoja, že nie je komunista ako komunista. Poučenie berieme s rezervou. V Turčianskej kotline boli asi tí dobrí. Ten dom stojí na Kuzmányho ulici dodnes.
Tvoril usilovne ako včelička. Máme tu príkladne posmrtnú masku hudobného génia - J.S.Bacha. Alebo je to Beethowen? Keď to celé podtrhneme a zrátame, tak jeho kumštýrske výsledky zasahujú do maľby, kresby, grafiky, ale aj sochárčenie mu nebolo cudzie.
Hudobne bol vzdelaný, čo sa môžeme dočítať v životopise o ňom a čo dokazuje aj nasledovná fotka, ktorú som svojpomocne urobil a Vašim láskavým zvolením tu publikoval. Aj tie ostatné som fotil ja. Všetko aby som sám odmakal.
A keď zavítali na Slovensko dlhé zimné večery, tak maestro začali stružlikať. Vyrobil trinásť huslí. Jedny vyzerajú takto. Podotýkam, že sú všetky funkčné, aj keď neviem kde im je koniec. Tento konkrétny kúsok je uschovaný pekne pod sklom vo vitríne.
Musím Vám to teraz prezradiť. Cieľom tohto, nazvime to hrdo a nekriticky, že článku nie je poskytnutie vyčerpávajúcej informácie. To je ostatne charakteristické pre všetky moje texty. Sú do značnej miery vyčerpávajúce. Hlavne pre čitateľa, ale to je už iná pesnička. Cieľom mojich statí je naštartovanie, dodanie trochu inšpirácie do života, prebudenie zvedavosti a chuti niečo podniknúť, niekam vyraziť, dozvedieť sa niečo nové a objaviť kľudne niečo dávno už objavené.
Aby ste vedeli kedy, tak tu je inštruktážna fotografia. Dospelého občana vyšiel celý špás na minuloročných tridsať korún za vstupné.
