Napríklad aj toť minule. Ako viete, teda ak ste tu na blogu už niečo moje čítali, mám fotoaparát. Zrkadlovku. Postupne ma nutkanie prinútilo dokúpiť si objektív. Ako som ja vzdoroval, bránil som sa mu, tváril sa že nie je. Obchody s fotografickým príslušenstvom som obchádzal ako čert (upír) kostol. Figu borovú mi to bolo platné. No načo mi budú tri objektívy? Nestačil by mi kráľovsky jeden? Mne áno, ale môjmu nutkaniu nie. Tak som podľahol. Pôvodne obrovská vypolstrovaná kabela na fotosersám sa povážlivo scvrkla. Aspoň ma neodfúkne ako takého šarkana.
Jeden by si myslel, že tým to celé skončilo. Lenže som dopracoval k zisteniu, samozrejme za výdatnej pomoci nutkania, že až neskutočne súrne potrebujem blesk. Taký ten prídavný. Aparát má síce vstavaný, ale...medzi nami, to je iba taký chudáčik. Blikne aby sa nepovedalo, že nemal snahu. V momente, keď som sa stal šťastným a podotýkam, že aj hrdým majiteľom externého svetelného zdroja, tak som zabudol, prečo som ho vlastne potreboval. Okrem toho mi pribudlo do batožiny skoro pol kila balastu. Po dvoch týždňoch však dozrela doba, aby som si overil čo dokáže.
Okolo tohto stromčeka chodím každý deň. Stromy sú strašne rafinované. A nesmierne rýchle. Oni sa totiž veľmi šikovne presúvajú z miesta na miesto. Asi kvôli vegetariánom, aby ich nezačali loviť, sa vždy vrátia na pôvodné stanovisko. Chcel som ten stromček nachytať na hruškách. Tma ako v rohu. Idem si akože nič, popiskujem si nenápadne a znenazdajky len tak od pása mu blysnem foťákom medzi oči. No, ako vidíte nevyšlo to. Je fakt rýchlejší ako blesk.
Dobre, nevyšlo, ale nezdávam to. Blížim sa k potoku. Tma taká istá, čiže ideálne podmienky na prepad. „Veď ja si na teba posvietim!“- zastrájam sa v duchu. Počujem ho, ako si poskakuje po kameňoch a zurčí si, ako keby tam bol. Cvak a zároveň blesk! Sviniar. Bol tam. Samozrejme že bol, veď ho varoval ten zradný strom.
Nôžky ma zaniesli ku kostolu. Nie, nebolo to nutkanie vyspovedať sa, „ale čo neny, móže byt“. Keď som už tu, tak si blysnem tie naše anjelice. Každý máme svojho anjela strážneho. Niekde som počul, že anjel je bezpohlavné stvorenie. Teda väčšiu kravinu som ešte nepočul. Neviem ako Váš, ale ten môj je samozrejme babského rodu. Možno takto vyzerá.
Nutkanie, nutkanie. Aj vo štvrtok. Stretol som kamaráta. Dávnejšie sme sa totiž nevideli, tak sme sa rozhodli prehodiť zopár rozvitých viet. Pri diskusií, ako sami veľmi dobre viete, vysychá ústna dutina. Keďže sme si mali toho veľa, čo si povedať, tak sme aj poctivo zavlažovali. Pivko plus nejaká tá zápražka k tomu. Nutkanie návštev sociálneho zariadenia bolo čoraz častejšie, takže sme sa už pri stole ani poriadne nevideli. Štafetovým spôsobom jeden odháňal nutkanie a druhý zatiaľ strážil mobily a cigarety. Radšej sme sa pobrali domov, nech sa aj rodina trochu poteší. Ideme si ideme a zrazu, to by ste neverili, ocitneme sa uprostred križovatky, škripot bŕzd. No skoro ma zabil autom jeden debil slepý. Tak viem, že tam nebol prechod. Ale esíčková zákruta a v nej križovatka. Pouličné osvetlenie nesvietilo napriek tme (prekliata Prievidza), mierne smoklilo a vlastne sme nemali ani kam prejsť na druhú stranu cesty, lebo tam nie je chodník a ešte k tomu tam stáli v zápche ostatné plecháče. Tak-tak že ma netrafil ten papľuh, rútiaci sa v protismere. Zavrieť by ho mali idiota, veď má predvídať.
Bolo to však trochu inak. Ja som sa iba na chvíľu prevtelil do kože toho chodca a vyfabuloval som si, čo tomu mohlo predchádzať. V skutočnosti som za volantom sedel ja. Fakt som ich nevidel. Do poslednej chvíle. Vyššie uvedené poveternostné a svetelné podmienky boli jednoducho na...milú kedveš. Celú situáciu zachránili kotúčové brzdy na obidvoch nápravách a ABS. Oplom trošku zatriaslo a so skapatým motorom ostal stáť v nemom úžase, odhadujem tak 1 až 2 centimetre, od toho človeka. Kumpán kráčal veselo ďalej. Ono, tie brzdy by mi asi veľmi nepomohli. Samé od seba. Naozaj som ich nevidel. Oproti stojace autá v zákrute ma oslepovali. Presne, ako ten môj nový blesk ten nevinný potok. Aj keď som mal 30 – 40 kilometrovú rýchlosť, bola by to asi riadna pecka. Ešte šťastie, že vedľa mňa sedel môj strážny anjel - samozrejme ženského pohlavia, veď je to moja polovička. Zrúkla na mňa v tom správnom momente, že: „Igor!“ Ja som len skočil na brzdu a napokon jediná škoda sa prejavila v podobe kŕča v mojom pravom lýtku.
Nezakričala: „Brzdi!“ a doteraz nechápem, prečo som automaticky hamoval. Niekedy netreba v tme blesk, aby sme videli. Úplne stačí, že existujú veci medzi nebom a zemou. A samozrejme ešte milujúci anjeli.
