Prvá reakcia, tak typicky ľudská, je myšlienka na odplatu, pomstu. Nič nie je v tejto chvíli dôležitejšie na svete, ako nekompromisný revanš. Trošku ľudovej tvorivosti: „Aký požičaj, taký vráť!“, alebo ešte trefnejšie: „Oko za oko, zub za zub!“. Ako som povedal, sme vytočení a naštvaní. V bezmocnosti zatíname pästičky, chýbajú nám zrazu tie správne slová, gestá, zrak máme zatemnený a mozog myslí iba na jedno. Nasleduje sebaľútosť. To je veľmi zaujímavý stav duše. Niekto si vtedy poplače, niekto sa opije a potom si poplače, iný zase pociťuje potrebu niečo rozmlátiť, či niekoho zmlátiť.
Čo urobíme my? Počkáme. Pomsta predsa chutí najviac vtedy, keď je vychladnutá. Veď naša chvíľa odplaty ešte príde. Treba vydržať. Potom si to vychutnáme. Pekne z prvej rady, alebo ešte lepšie, z balkónovej lóže.
Nuž, a ako tak čakáme na vhodný okamih pre odvetu, tak prichádzajú nové pády, nové sklamania, ale aj povstania z popola, chvíle šťastia, lásky. Dávno sme už zabudli, že máme niečo niekde niekomu vrátiť. Nie vždy však ide o banality. Vráťme sa však k odpúšťaniu. Odpúšťať by sa jednoznačne malo. Ja som momentálne vo fáze, keď nemám komu čom odpustiť. Šťastný to človek, pomyslíte si. Lenže, čo ak chodí niekto po tejto zemi s nutkavým pocitom potreby niečo mi odpustiť?
Dôležitá je najmä forma, akou odpúšťame. Správna forma, to je kľúč k úspechu. Príklad: „Si jednoznačne vinný, ale ja Ti vo svojej neskonalej dobromyseľnosti láskavo odpúšťam, aj keď si to v podstate vôbec nezaslúžiš.“ Takto by to nešlo priatelia. Prilievaním oleja do ohňa vášni problém nevyriešime. Pri odpúšťaní nie je dôležité, kto má väčšiu pravdu (lebo každý máme tú svoju), či kto je prvý na ťahu, alebo koho hrdosť je viac potupená. Zoberme vinu na svoje triko. Inak to nebude fungovať. Odpúšťame pokorne. Nezabúdame, že chceme predovšetkým odpustiť a nie mať pravdu. V odpúšťaní je ukrytá naša vychladnutá pomsta.
Porozmýšľajme, či teraz niekto náhodou nečaká na naše odpustenie. Alebo si ho vypýtajme pre seba. Zoberme ten prekliaty mobil a zavolajme blízkym. Nech vedia že na nich myslíme, aj keď sme ďaleko a už sme sa skoro dve večnosti neozvali. Keby to náhodou nevyšlo, tak stále máme k dispozícií ešte zadné dvierka. Božie mlyny. Údajne sú a melú pomaly, ale isto.
