Tento rok, ostatne ako aj po tie minulé, mi znovu mierne preskočilo v makovici. Rozhodol som sa, že prijatie
novej meny oslávim svojským spôsobom. Zamierim si to do miest vyššie položených. Nie, do politiky sa nechystám. Na poriadnu lyžovačku ma to ťahá. Čo všetko k takejto bohapustej zábave potrebujeme? Mimo výstroja bezpodmienečne aj vhodný, dostatočne snehom obsypaný kopčisko. A tu nastáva problém. Okres Prievidza je na tom veru biedne. Nielen čo sa týka infraštruktúry a zahraničných investorov. Ešte aj toho snehu tu máme málo. A kto je na vine? Samozrejme mimo imperialistov aj pán Iľko. Tiež by sa šuhajko mohol aj viacej snažiť. Veď čo už je to za rosničkovská celebrita. Ani len tie... oné, spisovne že „decolté", nemá umelé. Ani nohy nemá dlhočizné a ani do záblackovskej Zakýsanky nechodí. Veď za tie roky musí mať tam hore nejaké známosti. Tak nech láskavo a hlavne bleskovo vybaví poriadnu snehovú metelicu.
Bolo že to, vtedy dávno, ej bisťu, šťastné socialistické obdobie. Aj tie zimy bývali poriadnejšie. Vtedy pred tou nežnou. Nezaškodí si trošku nostalgicky a demagogicky zaspomínať. Ale musíte spolupracovať. Odmyslite si tú Vašu tenkú plazmu čo vlastníte. Predstavte si, že máte poctivý, čiernobiely televízny prijímač bez diaľkového ovládača značky Oravan. Večerné správy skončili. Napínavé, však? Vy ste sa mimo iného dozvedeli, že sme pietiletku zase splnili za tri roky a že v roku 2000 nielenže dobehneme, ale dokonca aj predstihneme tú kapitalistickú lúzu. Keďže je nedeľa večer, trasiete sa už od vzrušenia a neviete sa dočkať. Veru, veru. Nasledovať bude totiž Nedeľná chvíľka poézie. V duchu tipujete, ktorý zaslúžilý, či národný umelec nám prednesie nejaké tie Rúfusove komunistické veršovanky. (Chcel by som mať tak Hríbove problémy.) Lenže po fantastickom reklamnom bloku s Vitanou, čo varí za mně, sa tam nanominuje už spomenutý veštec počasia. Tlaková níž sa zráža s výbežkom teplého vzduchu nad Škandináviou, v Moskve mínus štyridsať, Bukurešť zamračené. Ako som to ja miloval. Možno ešte viac, ako losovanie športky so súdruhom Talířom. Lenže to už nasledujú snehové správy. Na obrazovke rolujú riadky závratnou rýchlosťou:
Štrbské Pleso 120 cm veľmi dobré
Solisko 200 cm veľmi dobré
Martinské Hole 69 cm dobré
Fačkovské sedlo 15 cm obmedzené
... a celé to je podfarbené pirátskou verziou takej jednej pesničky bez slov, čo sa volá inštrumentálka, od jednej, zaiste pokrokovej, proletárskej a preto aj spriatelenej skupiny, čo sa volala Šedovs. Veď inak by to u nás nehrali. Stavím svoje posledné červené trenírky, že túto skladbu hrávali v socialistickej televízií častejšie ako Internacionálu. Zaspomínajte si aj Vy, ja si idem zatiaľ urobiť kávu.
((Shadows))
Ej, pekné to bolo. Realita januárových dní bola však iná. Snehu sa tu v našich končinách vyskytovalo žalostne málo. Asi ako papierových euráčov v pudilári. Príroda si urobila separé akciu, spoločne s chlipným počasím zaliezla pod perinu a obaja, okrem iného, dlabú na nás, športu chtivých nadšencov zimných športov. Našťastie nám prišli na pomoc pacifisti. Nech žijú snežné delá.
Keď nepríde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Taký ťažký je náš moslimský osud. Vychytili sme sa preto do susedného, luteránmi ovládaného severného okresu. Reku, vyplienime trochu nášmu virtuálnemu kamošovi - Jankovi Urdovi tú jeho turčiansku záhradku. Výpravu sme začali, ako ináč, v nákupnom centre. „Dobrý deň, sa vinšuje! Prosím si trikrát kompletnú lyžiarsku výstroj." - pritvrdím a sokolíkovi, čo sa tam živí ako predavač, vystúpia na čelo kropaje studeného potu. Dočista som to za výdatnej pomoci rodinných príslušníčok vybielil. Obchod ani tak veľmi nie, ako svoj bankový účet. Pri pohľade na pokladničný blok sa studený pot presunul na moje čelo. Nuž, ale každý špás niečo stojí. Takto príkladne ja bojujem proti finančnej kríze. Ja teda veru svoje prašulky nenechám len tak halabala zinfláčiť.
Po vyrátaní azimutu (pozn. autora: pochodový uhol a rovnomenná militantná relácia z obdobia blahobytu) som
nasmeroval približovadlo do Valčianskej doliny. Tam majú kopcovitý terén s kanónmi. Ja som vám nestál pekných pár rokov na lyžiach. Na dôvažok mám teraz nové. Vykrojené, karvingové. Priznávam, mal som mierne obavy ako to celé dopadne a hlavne koľkokrát to dopadne. Čo? No moja zadnica na zľadovatenú dráhu. Z pedagogických dôvodov, vzhľadom na prítomnosť dcéry, som zaujal hrdinský rambovský postoj. Nové lyže nesklamali. S lyžovaním je to ako s bicyklovaním. To sa nedá zabudnúť. Fičal som dole svahom, ako barón Prášil na delovej gule. Dokonca som sa ani nezridal. Som dobrý. Len občas som počul také tiché cink-cink. Veď pamätníci vedia o čom hovorím - „Skáču dobře, skáču rád!"
Ako vidíme, človek vie v dnešnej dobe vybabrať s neposlušnou prírodou. Naučili sme sa snežiť. Nedosahujeme síce kvalitu čínskych snehotvorcov, ale my sme krajina malá, ako som sa dozvedel, že s otvorenou ekonomikou, nám to postačuje. My máme naškrečkované toľko, že nevieme, čo si s tým všetkým máme počať. Tak vzniká tá finančná kríza. Ale aj demografická. Ľudia sa po večeroch tárajú po kopcovitom teréne a doma potom nemá kto počať. V Nemecku vedia o tom svoje. Minulý rok sa tu narodilo o 5000 kojenčekov viac oproti predošlému zrovnateľnému obdobiu. A prečo? Lebo tu dvakrát vypadla elektrina. Takže je vyvrátená celá tá cirkevná teória o vzniku života. Žiadne že: „A buď svetlo!" To keď zažnete, tak nič nie je. Uvedené príklady dokazujú, že na počiatku nebolo ani slovo. Stačili odvážne činy a hlavne tma.
Trochu som sem prepašoval fotky z iného dňa, keď sme boli v Jasenskej doline. Dobre som si polyžoval. Ešte teraz ma bolí hrdlo z toho môjho ziapania. Suploval som totiž lyžiarskeho inštruktora. „Vravím Ti už aspoň po miliónty krát, aby si používala tie palice! Na kieho ancikrista som ich kupoval! Pozri sa na tú babu!" - ručím po nešťastnom dieťatku. „Veď ona ich tiež nepoužíva!" - odvrklo mi. „No práve, vypadá ako taký strašiak na poli." - nesmierne vtipne glosujem. „Daj tie nohy dokopy! Kolená zohni! Musíš pérovať! Je to jednoduché ako facka, zapichnem palicu a otočím sa okolo nej! Mňa z teba (píp)! Vonkajšiu nohu pritlačím a vnútornú odľahčím!" - argumentujem celou váhou svojej osobnosti. Asi takto:
Sme to len čudné stvorenia. Furt nám niečo vadí. Mne, že snehu je málo. Vyrazil som na cestu zarábať a práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu ma bohovia vyslyšali a začali výdatne snežiť. Samozrejme mne na truc. Dokonca ma predbehli aj štyri kamióny! Tak som mal v gatiach. Mňa! A na diaľnici! Už keď som išiel k autu, mal som taký tušák. Úplne som zostal zo snehovej nádielky nejaký rozpoltený.
Tak predsa len tá príroda dostala rozum a prikryla svojou perinou nielen oziminy, ale aj dvoch adeptov na získanie šrotovej prémie pri získaní nového a súčasnej likvidácií starého člena rodiny.
Dievky, nebláznite toľko! Veď nám sa páčite také ako ste. Príroda sa nedá oklamať. Myslíte si, že my - chlapci dedinskí Vám to zhltneme aj s navijakom? Nič by sa nemalo preháňať.
Niekedy stačí len taký malý poprašok v správnu chvíľu na správnom mieste a nastáva bujará zábava. Pre pozorovateľov.
((Let it Snow))
KONIEC
