Koniec augusta a začiatok septembra ma zastihli na Slovensku. Už minule som naznačil, že moje telo, mimochodom závislé na všeličom, si vypýtalo svoju dávku. V podobe pachtenia sa. Ja, keď šliapem do pedálov, tak vždy funím, pachtím, potím. Hovädsky popritom chudnem. Rodinní príslušníci sú rafinovaní. Vždy mi zavesia na krk gardedámu. Môjho svokra. Nuž a tento pán vymyslel diabolský plán: „Poďme do Malinovej!" Súhlasil som. Ale pod podmienkou, že iba kofola a duchovné hodnoty. Letný, vlahý podvečer je veľmi vhodný pre takéto experimentálne a poznávacie výpravy. Z Prievidze je to takých 10 kilometrov. Mierne do kopčeka. Z dôvodu ochrany životov sme zvolili bočné komunikácie bez prístupu automobilovej dopravy. Mierne do kopčeka. Ako vidno na fotke, naša púť začala úspechom. Hneď ako sme opustili intravilán obce Prievidza, naskytol sa nám nevídaný, priam utešený pohľad na prírodnú scenériu. Posúďte sami. Nie je na tej poldigrafií fantastické pozadie?
Pútnik, na svojej očistnej ceste, musí prekonať rôzne nástrahy. Čert totiž nikdy nespí. Ale my sme pevní ako tie skaly. Nezdolá nás žiadna prekážka. Či už v podobe švárnej devy, silážnej jamy pri ceste, alebo troch krčiem. Po zdolaní prekážkovej obce Lazany sme vo vzdialenosti 5000 metrov zočili kostolnú vežu. „Tak tam ideme."- ozrejmil mi to svokor. „Žeby sa dal na staré kolená na vieru?"- vŕta v mojom myslidle náznak pochybnosti. Ale to nás už víta obec Malinová. Oni tam majú takú autobusovú točňu. Tam sa nachádza aj kostol. Svokor mi niekam zmizol. Vždy keď príde mierne stúpanie, tak mi zmizne z dohľadu. Dôchodca jeden rýchly. Zakeroval som teda k stánku božiemu. Reku, očumím ho z blízka. Žiaľ(bohu) mali zavreté. Kapura zapereta, žiadne návštevy.
Čo iné mi ostávalo, ako odobrať sa do iného stánku. Občerstvovacieho. Svokrík už objednal pivečko. A to som mu hovoril, že kofolu chcem. Tak ma to celého duševne rozhodilo, že som si musel prasknúť aj ďaľšie do druhého pedálu. Aby som pri šliapaní nekríval.
Tak toto sme my neurobili. To tam také krivé mali už pred našim príchodom.
Naspäť to ide s nami z kopca. Centrálna nervová sústava spracováva vnemy nadobudnuté na našej výprave. Napätie graduje. Až do výšky vysokého napätia. Fotografia okrajovo hraničí s umením.
Ešte jeden vrh pohľadu smerom na Dunajskú Lužnú (nevidno ju, lebo tam zavadzajú Bojnice) a hajde domov.
