Aby bolo jasné, tak ja som sa štyri roky uchyľoval k rôznym výhovorkám. Raz som nemal čas, inokedy náladu, potom nasledoval interný svetobôľ a rôzne podobné kravinky. Štyri roky som fotil a fotil a fotil. Potom zálohoval ako ďábel. Nafotené skvosty som ukladal na pevné disky, z Céčka na Déčko a naopak, na rôzne iné pevné a prenosné disky, USB kľúče, napaľoval som to na všetko čo sa točilo. Čas od času, keď práve v tom najmenej vhodnom momente nastala krízová situácia - vírusové ochorenie notebooku, som zmobilizoval svoje a laptopove posledné sily a vytváral som zálohy záloh. Všetko, všecičko som poctivo naklonoval.
„Stoj!"- hory trikrát zvolali. Tak som sa zastavil a zoradil si všetky svoje dve myšlienky v hlave. Od jalových slov a sľubotechien som prešiel k činom. Všetok ten virtuálny odpad som dal na jedno kopisko a začal separovať. Už to mám pekne usporiadané a nič nebráni, aby som si vytvoril nejakú zálohu. Keď sa tak bežný občan (aj takto nám nadávajú tie naše politické kreatúry) prehŕňa v plodoch svojej tvorby, narazí na veci dávno zabudnuté, ktoré už vyšumeli z hlavy. Lenže máte po vtákoch. Ja to mám zotriedené a tak Vás budem môcť terorizovať do ľubovôle.
Pred tromi rokmi sme podnikli jednoúčelovú výpravu do vedľajšieho okresu. Do dedinky Rajecká Lesná. Oni tam majú taký betlehem. Drevený. A mne sa už nechcelo byť na okraji spoločenského diania. Poznáte určite tiež tie kuloárne reči - „Čo ten vie, veď ani v Rajeckej Lesnej ešte nebol." Tak sa teda išlo.
Tak to je on. Na dva razy, lebo je ohromne širokánsky. Kto ste tam ešte neboli (nepredstaviteľná myšlienka, že taký Slovák vôbec môže chodiť po tejto zemi), tak sa dobre kukajte. Nabudúce tam skočte na očum.
Niektorí jedinci tohto národa sa živia prácou. Uznávam, že tento spôsob obživy je značne extravagantný. Pravda je však taká, že kedysi boli veru ťažké časy.
Iní jedinci (napríklad volení zástupcovia ľudu) sa zatiaľ zabávajú v potu tváre. Keď nieto dosť roboty, čo im iné ostáva. Zakrepčia si, dačo pojedia, dačo popijú a pekný deň za nami.
Na ďalšom obrázku vidíme v ľavom rohu stádo, ktoré obhospodaruje maskovaný národný hrdina. Povedzme že Jánošík. Za ním sa podlo zakráda najskôr nepriateľský maďarónsky medveď, vniknuvší na zvrchované územie prostredníctvom lávky nad potokom. Jeleň, predstavujúci spravodlivosť, božiu prozreteľnosť, alebo čo ja viem vlastne čo, to jedným okom nenápadne pozoruje. Myslí si o celej tejto záležitosti svoje. Niečo v tom zmysle, že príde na psa mráz.
Zbojníček sa vybral za svojou Aničkou riešiť demografický vývoj. Alebo niekam inam. Kožušinovec to využil, schmatol ovečku z košiara a s potmehúdskym úsmevom, akože on nič, on nemirtem, lebo jazykový bariéra, si to práši do teplých krajín. Za pätami mu radostne poskakuje havkajúci janičiarsky pes. A kde je spravodlivosť, odplata, či aspoň útecha, alebo sľubovaný mráz? Nikde. Taký je život. („A jeleny se klidňe pasou." - Jára Cimrman)
Súčasťou tejto stálej a nepretržite sa rozširujúcej expozície je aj taká malá výstavka rozličného historického haraburdia.
Keď toto uvidíte, aj Vám možno slza vyhŕkne. Od dojatia.
A tu je taká jedna famózna raritnosť. Druhý betlehem v prvom betleheme.
Kto tam ešte nebol, nech tam uteká. Lebo zub času, pošpinené svedomie a červotoč hryzú furt.
