Otázka pre seba samého: Bolo Ti to treba? Veď stále platí, že za dobrotu na žobrotu.
Odpoveď: Nuž, toto si niekedy večer pred spaním naozaj pripomínam. Prečo, to ako ja, skoro vždy naletím nejakému duševnému hochštaplerovi. Našťastie je ich oveľa menej ako seriózniakov. Takže, ide sa ďalej, a to aj s pocitom, že nie vždy to musí klapnúť na sto percent.
Láska? Tak láska je, alebo nie je. To si myslíme, lenže... sa mýlime. Ona, beťárka jedna, je tu furt. Len sa maskuje, aby nám nezovšednela. Berie na seba podoby čistej lásky k osobe nášmu srdcu blízkej, alebo k blížnemu, k Bohu (doplňte si toho svojho). Už som počul aj také niečo, že láska k vlasti, alebo k dobrému jedlu. Máme tu prítomné aj patogénne formy, ako je láska k sebe samému, láska k peniazom. A keď je lásky viac, ako je vhodné, tak je to opičia láska. Láska je všadeprítomná, bez nášho chcenia, alebo nechcenia. Nedá sa milovať, alebo nemilovať na povel. Pohov!
Úspech? Ten je u mňa vtedy, keď som spokojný. Nie tak ako prasa v žite, ale keď mám pocit, že sa darí. Úspech je napríklad deň bez stresu. Sláva, jachta, moc, prašule. Aj to môže byť pre nejakú zblúdenú dušičku úspech. Pre mňa by bol úspech, keď... povedzme päť rokov po mojej reinkarnácií na nejaký hmyz začujem rozhovor v krčme: „Bisťu, ten Igor bol fakt rovný chlap!“ Problém je v tom, že hmyz nežije tak dlho. Alebo sa nebodaj premením na hovnivála. Ten mamonársky chrobák to má už dopredu presrané, aj keď je vtom nevinne.
Sebavedomie? Bez toho to nejde. Aspoň teda mne. Dá sa to aj nazvať ako zdravá drzosť. Odkaz pre mladšie ročníky: nebojte sa, príde to samé. Len si treba niečo najprv odskákať.
Duchovno? V prípade mojej ateistickej duše sa to na prvý pohľad javí ako nezmysel. Prečo sa v duchu vyprávam s blízkymi, keď tu už nie sú? Považujme túto otázku za nezodpovedanú. Alebo snáď by sa sem hodil výraz – otvorenú. Na každého raz dôjde a ani ja nie som výnimka.
Životná filozofia? Nemám náladu, čas a ani moc zachraňovať túto zemeguľu. Nebojte sa, matka príroda si poradí aj s takou škodnou, ako je ľudstvo. Preto buďme na seba milí, aby sme ju zbytočne nevytočili. Mne stačí, keď si pred spaním nedokážem vybaviť žiaden svoj lapsus. Rátajú sa iba tie naozaj veľké.
Smrť? Pravdepodobne jediná istota, čo nás neminie. Som potešený, že sa nepýtate, čo po smrti. Neviem. Možno budeme mať na výber. Ako sa hovorí: „Nádej zomiera posledná.“
