Jeden z nich si pomaly potiahne z cigarety. Zakloní hlavu a ešte pomalšie vypúšťa krúžky dymu na slobodu. Pripomína vianočného kapra, čo lapá v agónií na vzduchu po vode, ktorý netuší, že problém bude za okamih vyriešený. Rýchlo a drasticky. Je to veselé a nikto sa napriek tomu nesmeje. Studený vlhký pot na zátylku je v protiklade so Saharou, čo má v ústach. Potreboval by si pretiahnuť kosti, nadýchať sa čerstvého vzduchu, nechať si pohladiť tvár nočným vánkom. Tí dvaja oproti sú na tom rovnako a napriek tomu mu to nedovolia. Trvá to už, a zároveň ešte len, rovných šesť hodín. Čo je ten poltucet proti večnosti. Brnká im to na nervy. Tá jeho pomalosť. Nerozhodnosť maskuje mimikou tváre. Ticho v miestnosti, celá ťaživá atmosféra, ako aj nikotínový opar by sa dal krájať. Čas dozrel a on sa rozhodol konať. Pomaly, všetko je ako v spomalenom filme, sa predierajú jednotlivé hlásky spoza pevne zovretých zubov na slobodu: „Farba.“ Krvavé oči súperov reagujú podvedome. Zreničky sa zmenšujú. Sekundy sa zdajú nekonečné. Vychutnávajú si h
o. Čo im požičal, vracajú mu aj s úrokmi. Nech sa troška povarí vo vlastnej šťave. „Dobrá... dobrá.“- opakujú ticho jeden po druhom. Kibici, neustále prichádzajúci a odchádzajúci, trpený trpení pod podmienkou, že nebudú do ničoho kecať, sklamane vzdychnú. V duchu. Peniaze sú obeživo a tak utekajú k novému majiteľovi. Karty svištia povetrím, dopadajú pred hráčov a to znamená len jedno. Ide sa ďalej. Od rozohranej partie sa predsa neodchádza.
Takto nejako to prebiehalo, pred viac ako dvadsiatimi rokmi, v internáte strojníckej fakulty VŠT Košice na Budovateľskej ulici v Prešove. Raz do roka preskočilo celej osádke našej izby. Pravdu povediac nám preskakovalo častejšie. Skôr by sa dalo povedať, že nepretržite. Teda raz do roka sme sadli za stôl, zabudli na baby, chľast a istotne mi neuveríte, že aj na školu. Dvadsaťštyri hodín sme v jednom kuse mastili mariáš. Desaťhaliernikový. Pre polčasového víťaza bola nachystaná odmena. Za výhru musel ráno utekať dolu do Potravín a kúpiť raňajky. Potom sa karbanilo ďalej do 18:00. Potom sme presunuli svoje kosti do „Diétnej reštaurácie“. Honosný to názov pre zariadenie tretej cenovej skupiny. Každý to poznal pod názvom „U troch spitých“. Tam sme uzavreli celú akciu vyprážaným syrom a niekoľkými pollitríkmi lahodného, krk chladiaceho piva značky Šariš.
Priznám sa, že od vtedy som hral mariáš iba výnimočne. Nebolo s kým, kedy a dokonca aj tie desaťhalierniky nám zrušili. Teším sa na zavedenie eura. Už teraz mám pol kila jedno a dvojcentoviek odložených v sáčku. Laco má pravdu. Vždy to bol a aj bude sáčok. http://sebak.blog.sme.sk/c/144068/Moja-prva-mandarinka.html Lenže sú tu aj iní machri, čo mastia nepretržite a nerušene ďalej. Majú taký turnaj. Postupne vypadával jeden outsider za druhým. Dostali sa do roly nemých kibicov. A aký to boli hráči! Zeus, Veľký Manitou, Odin, Perún, Ra a kopec ďalších. Dokonca aj ten Ulianov tam tichučko sedí na lavici. A aké chrámy sme mu postavili. Ostali poslední traja favoriti. S čertovými obrázkami hrajú už pekelne dlho. Zdalo by sa, že skoro večnosť. Nie, oni na nás nezabudli. Stále sme stredobodom ich pozornosti. Oni nie sú totiž mamonári a trochári. Nehrajú o korunky. Hrajú o záchranu našich dušičiek. Že im to trvá trošku dlhšie? Ako keby tu neboli? Nie, nie priatelia. Môžete byť Budha, Pán Boh a Allah. Pri mariáši stále platí, že od začatej partie sa neodchádza. A tobôž, keď ide karta. Vlastne by nám to mohlo byť aj jedno. Tak či tak skončíme vo víťaznom mešci toho najsilnejšieho. Lenže celé to má jeden háčik. Organizátor turnaja a majiteľ kariet vyzve na záver víťaza na jednu, jedinú partičku. Nie
mariášu, ale očka. Samozrejme že vabank! Ako ináč? A ktorý karbaník by odmietol?
