Keď som tam vkročil, hneď mi bolo jasné, že roky šťastného detstva sa v tomto okamihu skončili. Odteraz to bude iba samá buzerácia, dril a plnenie nezmyselných príkazov. Napríklad také uväzovanie šnúrok na topánkach. No komu toto treba! Veď o dvadsať rokov vynájdu suchý zips. Alebo taký poobedňajší spánok. Júj, čo to trepem! To je fajn vec, na tú som sa adaptoval vcelku bez problémov. Tak teda iná hrozba. Vtáčie mlieko. Na kerého andela to brali tým operencom, keď je to tak nechutné. Alebo ryžový nákyp. Veď to by nejedol ani ten posledný Číňan. Jasne som naznačil, že život škôlkara nie je žiaden med lýzať.
Aj taký Mikinko. On chcel byť od útleho detstva ajzenboňák. Karovať taký rušeň, tak to by bolo terno! Tam nie je čo pokaziť. Ide si to samé po koľajniciach a šmitec. Rodičia mu najprv kúpia elektrický vláčik a potom ho vyženú medzi tie ostatné detiská. Ešte že tu má kamoša Ivanka. Tvoria spolu nerozlučnú dvojku. Je síce o pol hlavy vyšší, ale Miki ho vždy prebije. Hlavne preto ho má rád, tak mu často vravieva -„Ty moja verná večná dvojka."Alebo dojka? Deň čo deň sa takto stretávali, až raz boli kľudné vody tohto priateľstva (či partnerstva) narušené. Faganiská vymysleli takú, dokonca aj na prvý pohľad, veselú súťaž. Pravidlá boli jednoduché a zrozumiteľné každému:
Kto najďalej dociká proti vetru.
Od začiatku bol Miki favorit. Bol by aj vyhral, lež potom sa tam objavil jeden nový chlapčisko, ktorý im všetkým vypálil rybník. Mikimu sa začal rúcať nielen celý jeho svet, ale hlavne jeho impérium. Asi takto nasledovne:
((maco))
Lenže...ten víťazný sokolík mal tam dole akýsi odlišný inštrument. Vlastne tam žiaden nebol. Aj vlasiská mal také dlhočizné, ružovými mašličkami zdobené. Až keď prezradil, že sa volá Ivetka a chce byť baletka, tak sa im rozjasnilo.
((baletka))
Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa Robko - „Tá má teda potenciál! Škoda by ho bolo nevyužiť!"
„Veď, veď, len ako, do frasa tam!" - mrle si Miki popod nos a utiera si ho do rukáva.
„Pamätáš sa ešte na Moniku?" - prehodí Robko ležérne a v ľavej ruke, lebo je ľavičiar, si gúľa guličku, veď viete z čoho.
„Nie, na akú Moniku?" - nechápavo čumí náš Miki.
„Aha! Nepamätáš! A presne o to tu ide. Aj tá mala tiež poriadny potenciál." - ozrejmuje Robko - „Vieš, oni, tie dievčatá, sú také osobnosti, že tá naša škôlka slovenská je pre ne príliš malá. Treba ju poslať do európskej, do Bruselu. Voľby sú pred dverami, napíš ju na prvý flek a občan si sám rozhodne. Bezbolestné a zároveň elegantné riešenie. Taká ponuka reprezentovať našu dedovizeň sa predsa neodmieta. Zíde z očí, zíde z mysle. Nechceš predsa, aby sa Ti chichúňali, že Ťa prešťala baba."
„A keď to spravím, tak sa budeš so mnou hrať? Mám doma elektrický vláčik." - prosíka Miki.
„No dobre, že si to Ty." - prikývne Robko a v duchu si pomyslí - "Ale len kým mi nepostavia tú moju - širokorozchodnú."
