Nuž preto, lebo ja som presne tá pliaga spoločnosti. Špina fajčiarska, slaboch a závislák jeden škaredý. Lenže nie všetci v našich nikotínových radoch sú takí ako ja. Tu je niekoľko úplne náhodných a teda aj objektívnych príkladov. Čo je najcennejšie na svete? Nie milí nefajčiari, nie je to zdravie. Nesmiete byť sebeckí. Myslite na ľudstvo. Najcennejšia je predsa sloboda. Kde sa vyrábajú najlepšie cigary na svete? Na Kube. A čo je Kuba? Ostrov slobody! Okrem toho je Kuba náš brat a priateľ. Ak neveríte, spýtajte sa na úrade vlády, tam vám to vysvetlia. Uzáver bez diskusie: kto nefajčí tabakové výrobky, ten je proti slobode. Jasné ako facka.
Ideme ďalej. Šport údajne utužuje zdravie. Také lobogo! Námatkovo vyberiem jeden, ktorý tu na blogoch frčí najviac – cyklistika. Odkaz pre blogerov športovcov: hovorím o bikovačke. (Podľa mňa to vzniklo famóznym skĺbením dvoch slov – zabíjanie býkov). Ale neodbočujme. Čo je najväčší sviatok bikovača? Viem čo máte na mysli, ale mýlite sa. Korida to nie je. Je to Tour de France. Medzinárodná dopingová aféra v priamom prenose. Fuj, hanba vám nefajčiari. Videli ste tam niekde, že by sa tí upotenci nadopovaní na horskej prémií zastavili, vyfajčili jednu cigošku, keď už nie rovno fajku mieru, pokochali sa prírodnou scenériou, udreli dve tri pivečká, počkali na slabších kamarátov a potom spoločne s úsmevom a piesňou na perách dofrčali do cieľa? Nevideli.
Malý príklad z dejín. Jeden bol nefajčiar – Adolfom ho volali. Ten druhý – Winston prijímal vzduch do pľúc zásadne iba po úprave cez cigaru. A ktorý viacej uškodil ľudstvu? Fajčiar, alebo nefajčiar? Možno aj Adolf fajčil, ale určite menej ako Churchil. Čakám na odpoveď! Teraz mlčíte. To sa dalo čakať.
Klasická filmová posteľná scéna. Natriasajú sa tam pod tou duchnou, ochkajú, stonajú, boha vzývajú, niektorí pištia. Keď je tvrdá práca za nami, nastáva čas rozkoše. Partneri (tu je povolená ľubovoľná kombinácia pohlaví) si zapália žháro. V stave najväčšieho blaha si zamilovane fúkajú jemnučké obláčiky dymu do tváričiek a on sa citlivo opýta: „Aký som bol?“ Jednoducho idylka. Človek sa tu stará o zábavu, reciprocitu populácie a vďaky sa od vás milý nefajčiari aj tak nedočká.
Z dennej praxe. Náhodou idem navštíviť susedku. Ako na potvoru nie je sused náhodou doma (SMS od susedy bola pravdivá). Po úvodnej konverzácií, to akože predohre skončíme presne tak, ako je uvedené v predošlom odstavci. Lenže vtom sa neplánovane vracia sused domov. Čo včul? Šup ho do almary. Keď máš cigarety a zdroj ohňa, tak nema problema. Zapálim si a najhoršie prečkám. Lenže omamná vôňa tabaku ma prezradí. Dvere skrine sa otvoria a sused sa pýta mierne zvýšeným hlasom: „A ty tu čo porábaš, paskuda jedna smradľavá?“ „Ja? Ale toť Marka sa sťažovala že tu máte mole a pavúky, tak to tu hubím s nasadením vlastného života.“ A čo je podľa vás, nefajčiarov, zlé na boji proti dotieravému hmyzu prenášajúcemu choroboplodné zárodky?
Trošku ekonomiky. Z čoho má štát najvyšší príjem bez toho aby pohol prstíkom? Zo spotrebnej dane za predaj cigariet, chľastu a nafty s benzínom. Najlepšou kombináciou sa nesporne javí šoférujúci ožratý fajčiar. Pridajte sa k nám! JFK to sformuloval už dávno: „Nepýtaj sa čo robí štát pre teba, ale sa pýtaj, čo môžeš pre štát urobiť ty!“ V tomto boji za demokraciu máme našťastie žiarivé príklady domácej produkcie. Napr. taký J.S. so svojou SNS.
Nehádžte nás do jedného vreca! Niektorí naši členovia bafkajú cigaretky v mäkkej škatuľke, môžu sa zlomiť a to by bola nepredstaviteľná škoda. Okrem toho vo vreci sa nefajčí najlepšie. Ten huliaci terorista vyskytujúci sa v niektorých článkoch na autobusových zastávkach, v discokluboch, na koncertoch, v reštauráciách počas obeda, pôrodniciach a vlastne všade, tak to prosím nie som ja. Ja ani stopárov neberiem, aby som ich nedajbože neohrozil. Aj minule ma stopovala jedna agentka provokatérka. Mínus 10 vonku, sukienečka do pol ritky a ešte aj ukazovala že pod koženým kabátikom nič nemá. Ako som spomenul v úvode, som slaboch. Zastavil som. Reku asi ráno zaspala, nestihla sa ani poriadne obliecť a ešte jej aj autobus ušiel do roboty. (Dúfam že aspoň nebola ohrozená fajčiacim debilom na zastávke.) Otvorím okno na aute a vtedy sa prezradila: „Všetko za 500, fajka za 200.“ Mňa nenalapáš agentka zákerná. Šliapnem na plynový pedál a už ma nebolo. Čo už sa dá očakávať od takého zbabelého, podlého, slizkého a podlízavého tvora, za akého bol autor označený onehdá v nočných hodinách. Už aby som skapal, inak od seba samého pokoj nikdy mať nebudem!
Teraz, po tejto inštruktáži je určite každému jasné, kto je obeť a kto vinník. Tento víkend bol prelomový. Skrsla vo mne myšlienka. No tak dobre, neskrsla celkom vo mne, priznávam. Jeden bloger by tu mal rád Reaganovu ulicu. Ďalšiemu, ktorý sa zúčastnil diskusie k článku to skrslo tiež. Síce až o pár hodín neskôr a s Palachom, ale skrslo. Originalite sa tu naozaj medze nekladú. (Pozn. autora pre prípadných diskutérov: páni Reagan a Palach mi nevadia.) V mojom vnútri to skrslo až dnes v noci. To viete, zúžené cievy od fajčenia, nedostatočné zásobovanie mozgu, tak mi to páli pomalšie. Aj my cmúľači chceme svoju ulicu! A nebuďme zbytočne skromný! Chceme rovno Námestie Tarasa Buľbu. Keď to neprejde, dám vás na medzinárodný súd do Haagu, pokiaľ ovšem nebudem momentálne v Hágoch. Vyšných.
Bodka na záver. Ak sa vám zdá, že pri fajčení iba čučíme do neznáma s tupým výrazom v tvári a nič nerobíme, tak ste na omyle. Tak totiž vyzerá, keď tuho premýšľame.
