Na mieste je otázka, že čím ste chceli byť, keď ste boli ešte detičky. Ako keby som Vás počul. Samčekovia hasičmi, samičky učiteľkami. Ja teda nie! Ja som chcel byť správcom parku. Môj výber bol asi dosť ovplyvnený vtedy frčiacim seriálom „Daktari". Mali tam aj takú šikovnú opicu Judi a senilného krátkozrakého leva menom Clarence. Niekoho bilbordového Vám to pripomína? Nuž a ten správca parku bola osoba vizáže bývalého imperiálneho dôstojníka britskej armády jej Veličenstva. Aspoň tak na mňa pôsobil. V každom prípade, nikdy nič nerobil. To by bol život, pre moju persónu ako vyšitý. Potom mi však medicinmani diagnostikovali sennú nádchu. Alergia na trávnatý porast tak pochovala všetky moje nádeje na bezstarostný život v africkej buši.
Pomaly som sa dostával do pubertálneho obdobia svojho života. Pohľad na budúcnosť sa mierne zmenil. Zaumienil som si, že ani hokejistom radšej nebudem. Majú stále vybité zuby a sú samá modrina. Okrem toho do prípravky sa muselo sakramentsky skoro ráno vstávať. Nebolo možné inak sa rozhodnúť, ako že budem muzikantom. Tvrdo som začal s tréningom. To sa robí tak, že zapneme magič na plné pecky a pred zrkadlom nacvičujeme krkolomné rockové, dokonca priam až metalové kreácie. Najviac dostali zabrať samozrejme kolená. To keď som sa na ne hádzal a hneď potom imaginárna gitara. To je taká, že akože. V jednej ruke máte uchytený pražec nástroja. Máte tam zašaltované falošné géčko a druhou rukou trháte struny. Nakoniec sa gitara, zásadne elektrická, rozmláti a hodí do publika. Odtiaľ spätne priletí dievčenské spodné prádlo, také čipkované, po našom negližé. Bombarďáky by to mali byť, lebo tangáče vtedy ešte neboli vymyslené. Júj to by bol život. Bol by som na ne sakramentsky tvrdý. Myslím ako že tak charakterovo. Ráno na obed, keď by ich ochranka vyprevádzala z hotelovej izby, tak vtedy by som im otvorene do očí pozrel a povedal: „Toto teda slušné dievčatá nerobia!" Apropo ráno. Tak ja by som ani nevedel ako také ráno vyzerá. Deň by sa zásadne začínal s reláciou „Pozor zákruta". To mám overené v praxi na vlastnej koži. Ono to funguje. Tri semestre som to praktizoval na škole a tu som. Ešte mi aj diplom na pamiatku dali.
Moje pôsobenie v hudobnom biznise sa rozbehlo pomerne sľubne. Ešte v materskej škole. Ja som ten s tým kontrabasom priloženým na krk.
Človek mieni, život mení. V mojom prípade zlyhala jednoznačne škola. Pravdu povediac, od začiatku som jej nedal žiadnu šancu. Toť minule som si robil interný audit v spomienkach. Veď ja som nemal žiadny obľúbený predmet v škole. O učiteľoch ani nehovorím. Takže hudobná prevýchova sa neosvedčila. Tak som sa musel zdelávať sám. Teraz Vám niečo poviem. Učil som sa operný spev. Samozrejme privátne. Doma a sám.
Recept na operu: Do ústnej dutiny si vložíte čerstvo uvarený zemiak. Úspech v podobe zvukov značnej frekvencie je garantovaný. Bez servítky môžete pospevovať aj vulgarizmy. Aj tak Vám nerozumieť ani slovo. Presne ako v opere. To nie je nič pre mňa. Je to tam samý terorista a basista. Okrem toho som ešte nepočul, že by po operných spevákoch hádzali dievky podprsenky a podobné veci.
Už som sa aj zmieril so skutočnosťou, že hudobník zo mňa nikdy nebude. Ale na staré kolená mi svitla nádej. Veda a medicína nesklamala. Máme tu zázračnú modrú tabletku a ja konečne chápem aj klasickú hudbu.
((piano))
