Čo nevidieť budeme oslavovať. Naplní sa krásnych a okrúhlych 100 rokov od historického momentu, kedy bolo odštartované oficiálne strácanie sa generácií. Generácie mizli aj prv, len to nebolo takto definované.
Každá generácia, keď na ňu príde rad, sa napokon spoľahlivo stratí. Či sa jej to páči, alebo nie. Treba uvoľniť miesto, lebo príroda to tak zariadila.
Odchod generácií na smetisko dejín sa deje rôznymi spôsobmi.
Niekedy tragicky: Levá dva, levá dva! Pres spálenište pres krvavý réky...Bodáky nasadiť!
Niekedy komicky: Teraz ma nič nenapadá, ale v momente, keď článok uverejním, tak to príde.
Niekedy tragikomicky: S pánom bohom, s pánom bohom, idem od Vás, idem od Vás, neublížil som, neublížil som nikomu z Vás.
Priebeh stratenia: Generácia funguje na prvý pohľad úplne normálne. Dokonca aj na druhý. Akurát, že sa nám tu začínajú objavovať prvé sprievodné znaky budúceho stratenia. Názorné ukážky:
„Ja v tvojom veku som už dávno...",
„Keby som ja mal vtedy také možnosti, ako máš ty dnes, kde už som mohol byť!"
„Okamžite to stíš, tá hudba sa nedá počúvať!"
„Tak toto si teda na seba nedáš!"
Lenže tu sme už prekročili hranicu a zabŕdli sme do generačného problému. Našu tému sme zdá sa vyčerpali.
Čo dodať na záver. Pýta sa sem patetické prehlásenie ako odkaz budúcim generáciám: Pamätajte, že všetky veľké problémy sa začínajú prkotinkami a tá ich dnešná muzika sa fakt nedá počúvať.
