Fajčím si v práci, samozrejme v priestore na to vyhradenom, veď sme v Nemecku a k tejto bohumilej činnosti sa pridá jeden, dnes už bývalý kolega.
„Počúvaj Igor, bavil som sa s kamarátom o tej tvojej krajine" - začne po vyfúknutí dymu - „Chcel by tam ísť na motorke na dovolenku."
Ihneď sa lapím na udičku, lebo toto je ten správny moment na osvetu a zviditeľnenie. Citlivo mu líčim, že cesty sú tam skoro ako v Nemecku, samozrejme nejaká diera sa sem tam objaví, ale veď nikto nie sme stopercentný. Najlepšie je cestovať cez Rakúsko a však kamarát uvidí, že Slovensko je jedna pekná krajina. Kolega vetí: „Veru poznám, videl som dokumentárny film. To musí byť paráda, frčať na motorke po ceste, z jednej strany kopce, vinice a z druhej strany more." A sme doma! Zase si nás niekto poplietol so Slovinskom.
Alebo aj minule. Idem s autom do servisu. Kraksňa je od nemeckého výrobcu, ale s našimi evidenčnými tabuľkami. Chodievam tam pravidelne na servisné prehliadky, lebo ju aj naozaj spravia a dokonca je to lacnejšie ako na Slovensku. Takže ma majú, vlastne nie mňa, ale ten autiak, v databáze. „Ahá, to je tá Vectra so slovinskými značkami. Urazene odpovedám: „To nie sú slovinské značky, to sú..." Servisák mi skočí do reči: „Prepáčte, prepáčte, samozrejme že české!" Ale inak sú tu ľudia milí. Berte to tak, že je to malé mestečko, 20000 duší aj s priľahlými dedinami a navyše sú iba 10 kilometrov od Alsaska, takže pravdepodobne sami nevedia čí sú. Vám Slovákom určite nemusím vysvetľovať čo je to a kde leží také Alsasko.
Zase fajčím. Na tom istom mieste, ale to je o dva roky neskôr, ako s tým motorkárom. Pristúpi ku mne Mikuláš. Samozrejme sa tak nevolá, to som si ho iba ja takto interne pomenoval. Má totiž podobne fantastickú bradu, ako aj tu píšuci Janko Urda.
Začína tak nesmelo: „Kedy cestujete domov? To je ale poriadna štreka."
- Ty tak vieš, kam ja idem! - myslím si v duchu.
On ďalej na mňa: „Je to krásna krajina."
- Istotne a teraz začneš klábosiť o šumení borovicových hájov počas večerného prílivu - myslím si.
„Ja to tam poznám. Medzi Kubínom a Ružomberkom sú tie krásne kopce. Ako sa volá? Ahá Veľký Choč. A je tam ešte jeden." Hovorí mi.
Teraz je tá chvíľa, kedy zamachrujem: „Tiež som tam bol, ale ešte ako malé dieťa. Malý Choč sa volá ten kopec."
„Malý? Nie, Predný sa volá." - opravuje ma Nemec jeden podarený. Veru tak, pravdu má. Tento bývalý dederón to má u nás všetko pobehané. Aj ja som bol na Choči iba vďaka dederónom. Kedysi chodili na Slovensko, do Bojnických kúpeľov východní Nemci. Mama im tlmočila a tak sa spriatelili a potom chodili na Slovensko každý rok. Sprevádzali sme ich na potulkách po našej dedovizni.
Sú však momenty, kedy by som chcel byť radšej Slovincom. Napríklad po predošlých voľbách. „Prečo ste si tam zvolili toho bývalého komunistu?" - vypytovali sa donekonečna. Vtedy budú vedieť, potvory akési, že pochádzam zo Slovenska.
Alebo, to čo ste mi to len minule vyparatili, Trenčania moji milí. No tú habaďúru s tou vašou nepodarenou plavárňou? To čo malo znamenať? Protidrogové oddelenie zaspalo? Pán Spišiak, azapád neky, obuškami ste ich mali zobudiť, nech to tam rozprášia na všetky svetové strany! Bazén postavia a prívod vody s kanalizáciou zabudnú? Takáto kravina sa dostane až do nemeckých regionálnych plátkov a mne potom chodia posmešné mailové správy. Potom musím vyrovnávať skóre pomocou nemeckých dioxínových vajec a prostredníctvom podobných úderov pod pás.
Uznáte sami, že výsledok nášho dnešného hokejového zápasu je z môjho pohľadu nepodstatný. Z celosvetového hľadiska si tento duel budú pamätať iba dva národy - my a Slovinci.
Keď však vytrepeme Nemcov, tak ja im to potom tam u nás vo firme osladím. Lebo, to mi verte, bez mojej osvety by si aj tak mysleli, že ich vymlátili Slovinci.
A nech! Veď Slovinky sú tiež pekné dievčatá. Aha.
((samba))
