„Stávaj Igorko, musíš ísť do školy." - oznamuje mi rodič akože láskavým hlasom, ale mňa teda neoblafne. „Počkať, počkať! Mami...veď ja...ja som tam bol včera!...Ja...ja si okrem toho...veľmi dobre pamätám, že...si mi vravela, že do...školy pôjdem prvého septembra...a...o druhom nikdy nebola reč!" - nefalšovane vzlykám ako čivava, keď jej pricviknú chvostík do zipsu kabelky. „Ale bleskovo a bez diskusie!" - znie jednoznačná výzva. Začína mi pozvoľna dochádzať, že bezstarostné detstvo je definitívne za nami, nastáva teror a diktatúra.
Najradšej zo všetkého mám prestávky. A ešte viac mám rád veľkú prestávku, lebo je veľká. Vtedy hráme s chalanmi na nahánky. Na schovky sa neoplatí hrať, lebo zase tak dlhá ta pauza nie je. Cez veľkú prestávku nás všetkých vyženú na školský dvor, alebo do vestibulu. Slovo vestibul znie tak bohovo americky. Len týždenníci nemusia. Bože ako im ja závidím. To Vám ale poviem, najväčšia otrava je byť týždenníkom. Týždenník musí zotierať tabuľu a chodiť po mliečnu desiatu. Pôvodne sme mali na tejto funkcii rotovať, ale odkedy to človek môže vyfasovať „za odmenu", tak sa mi zdá že môj kariérny postup sa zastavil. A najhoršie, keď týždenníčite s nejakou babou. No to je des! Potom sa nemôžete čudovať, že sa Vám občas pritrafí aj poznámka v žiackej knižke: „Váš syn sa cez veľkú prestávku naháňal, aj keď je týždenníkom. Práci česť!"
Minule som bol zase po škole. Toto sa mi stáva dosť pravidelne. Debilný sloh. Ako ho ja nenávidím. Keď budem veľký, nikdy nič nenapíšem. Písali sme na tému SNP. To je o takom jednom povstaní, aby ste vedeli. No a ja som napísal pravdu pravdúcu. Že Nemci porazili partizánov a tí ušli do hôr. Pomyslel som si, že si trošku prihrejem polievočku, keď už ma naši strčili do výberovej jazykovej triedy, zameranej na nemčinu. Takáto lapália ma postihla, keď sa potrebujem nutne nadýchať čerstvého vzduchu. Už celkom chápem pocity toho Monte Christa. Fagani hrajú na ihrisku fucik a ja musím vymyslieť tri stupídne súvetia na SNP.
Toto tu je taká komunistická škola. Na prijímací pohovor som bol celkom dobre nachystaný. Aj sme doma všetko trénovali. Teda skoro všetko. Moja nová triedna súdružka učiteľka (ďalej iba NTSU) nás privítala. Držím sa maminej ruky ako kliešť, keď ma vedú po chodbe do triedy. „Igorko a Ty si chodil na náboženstvo?" - vyzvedá komunistický špeh NTSU. Pociťujem mierny stisk maminej ruky. To viem čo znamená! Dohodnutý signál, že teraz si daj veľký pozor, tu hrozí nebezpečenstvo! Hlavou sa mi víri všetko možné, len správna odpoveď nie. Akoby aj, toto sme doma nenacvičovali. „Nie." - odpovedám neutrálne, veď keby niečo, tak klamať sa nemá. Nasledujú dva krátke stisky maminou rukou. To čo má znamenať? Raz, to sme si dohovorili, ale dva razy určite nie. Do frasa tam, dvojité nebezpečenstvo! „Ja nie, ale moja staršia sestra áno!" - dôrazne zachraňujem situáciu a mamin stisk ruky si budem pamätať určite až do smrti.
