Aby ste, priatelia moji milí, vedeli, tak nám sa tu vyliahli pravé, nefalšované sídliskové sovy. Priamo pred našimi očami a aj oknami. Štvorčatá, prosím pekne, takže minimálne prezident by im mal ísť za krstného otca. Na pohlavie sa ma nepýtajte. Doma sme sa rozhodli, priznávam, že na základe internetovej rešerše, že sú Bubo bubo, po našom Výr skalný. Ako uvidíte, nie všetci starousadlíci sú našimi sovičkami nadšení. Drozdy to znášajú pomerne dosť traumatizujúco.
Jeden (drozd) si tu pokojne dlhé roky vegetuje...
...a zrazu sa tu objaví z ničoho nič tento privandrovalec.
Ale ja mu to vytmavím do tých jeho okáľov! Toto je náš revír!
Po nociach tu vypiskujete a jeden (stále ten neurotický drozd) sa potom poriadne nevyspí.
Základ úspechu je tváriť sa že nerozumiete...
...alebo, že sa tu akože ani nenachádzate. Tomu sa povie správny bufeťák.
Celá akcia trvala asi hodinu. Tu je malá ukážka vrelých susedských vzťahov na slovenskom vidieku:
((jeden))
A čo na to celé naša sova? Škoda slov:
Sovičky sa vedia bohovsky dobre maskovať. Napríklad tu nie je:
A tu napríklad zase je:
Sovy by mali húkať. Tie naše, to sú zatiaľ iba také mladé zobáky, tak pištia ako najaté.
Počas bieleho dňa niekde zalezení drichmú, ak ich samozrejme nevysnoria jedovité drozdy. Večer sa šarvanci zlietajú k rodnému hniezdu. Hlavný protagonista je už tu, tak sa utíšime a melodické nokturno môže začať:
((Sovy))
