Neprirodzenosť.

Keď som bola malá, vyzeral život jasne nalinkovaný. Vychodím školu, pôjdem na strednú, zamestnám sa, založím si rodinu a po celoživotnej práci skončím v zaslúženom dôchodku. Takto je to prirodzené, takto by to malo byť. Lenže, zrazu sa to začalo kaziť. Prvá odchýlka bola, že ma nevzali na školu, na ktorú som chcela. A tak som šla na školu, na ktorú ma vzali. Niežeby som niekedy bola posadnutá chémiou, ale bolo to blízko, chemický podnik v okolí bola istota do budúcnosti , a tak rozhodnutie bolo jasné. Po prvotnom sklamaní prišla kompenzácia v podobe perfektného kolektívu, takže to nakoniec sklamaním nebolo. A istota zamestnania to istila. Aj keď, zase prišla odchýlka, miesto labáku prišli monterky a kompresory a turbína , čo teda rozhodne bola iná predstava ako bola tá plánovaná. Ale život je zmena, a tak som si ho začala postupne prispôsobovať vlastným potrebám. Podnik zostal ten istý, len moja predstava a pracovná náplň sa postupne menili. Keď som konečne dospela k spokojnosti, ktosi rozhodol, že je čas na ďaľšiu zmenu a mňa sa zmocnil zvláštny pocit, že mi padla najväčšia istota akú som vtedy mala. Keď som sa s týmto pocitom vyrovnala, prešla som na pozitívne myslenie a začala k tomu pristupovať ako k výzve. Opäť som našla miesto, kde som bola sama sebou a spokojná a očakávala, že príde istota do budúcnosti. Neprišla. Po roku môjmu zamestnávateľovi nepredĺžili zmluvu a ja som opäť začínala. Osoba, ktorá osemnásť rokov mala svoju istotu, behom dvoch rokov, začínala trikrát na inom mieste a do každého toho miesta vkladala nádej, že bude ďaľšou istotou. V mojom prvotnom pláne to malo byť inak. Mám 40, mala som byť v najproduktívnejšom veku, mala som mať svoje postavenie a niečo už malo byť za mnou vidieť. Mala som byť na vrchole svojich fyzických síl a mala som byť finančne zabezpečená. Taký mal byť prirodzený vývoj. Nie je. Žijeme zvláštnu dobu. / ja viem, opakujem sa / Ľudia so vzdelaním a praxou nemajú prácu, nemajú postavenie, nemajú svoj prirodzený vývoj. V 50 tke začínajú na miestach, na ktoré by nikdy nepomysleli . Paradoxne im to, čo nám vštepovali ako to najhodnotnejšie – vzdelanie je momentálne na obtiaž. Moja známa tri roky hľadá prácu techničky, inžinierky, ale ponuku nemá. Keď zľavila zo svojich nárokov, odmietli ju prijať na miesto s nižším požadovaným vzdelaním, lebo je technička. Lenže financie chýbajú , a tak inžinierka technička je nútená ísť pracovať za dve eurá a nejaké drobné na týždenné turnusy k pásu. Inak by nemala ani to. V dnešnej dobe sa čoraz častejšie používa pojem „syndróm vyhorenia“. Mám pocit, že nemusí nevyhnutne nastať len prepracovaním. Ale aj v dôsledku nedocenenia, nenaplnenia toho, čo človek mal v svojej podstate fixované ako prirodzené. Ideme proti svojej prirodzenosti. A to nás často stojí oveľa viac síl. Lenže, ako z toho von, keď možnosti sú obmedzené ?