Otázka priorít

Táto práca bola úplne iná ako tá, na ktorú bola zvyknutá. Jednak fyzicky náročnejšia, musela sa naťahovať s vrecami, čo jej po cisárskom reze dvakrát jednoduché nepripadalo a jednak prašnosť prostredia tiež nepridávala na kráse ani oku ani zdraviu. Rozhodla sa však vydržať, v podstate jej ani nič iné nezostávalo. Časom však zistila, že možno práve náročnosť práce dokázala perfektne stmeliť kolektív. Snáď to z časti bolo tým, že je žena, snáď dákou vrodenou úctou a toleranciou, ale občas sa k nej kolegovia správali ako k princeznej. Možno to bolo zásluhou jej veselej povahy, možno celkovým vystupovaním, ale čoskoro sa stala obľúbenou a nebolo jej menín, či narodenín, o ktorých by nevedel celý podnik, pretože jej k nim hrali pieseň v rozhlase od skvelých kolegov. Z práce i do práce chodila veselá a usmiata. V podstate, až na plat a prostredie, by ani nemala dôvod niečo meniť. Ale dieťa rástlo, rástli aj jeho nároky a rodina musela myslieť aj na finančnú stránku. A tak sa jej naskytla možnosť vrátiť sa do labáku, aj keď už nie na pôvodné miesto. Na novom pôsobisku bolo všetko čistučké a sterilné. No časom zistila, že rovnako „sterilné“ sú aj vzťahy. Jej šéf bol starý mládenec, ktorý jediný zmysel života videl v práci a prísnom dodržiavaní všetkých predpisov. Prázdno jeho osobného života sa odzrkadlovaľo aj na jeho prístupe k podriadeným. Jedinou svetlejšou stránkou bola kolegyňa, s ktorou zdieľali svoj neľahký osud v rukách priameho nadriadeného. Číslo na výplatnej páske bolo síce vyššie, ale akosi sa nemohla zbaviť pocitu, že je drahšie zaplatené. Často spomínala na svoj starý kolektív, v ktorom sa napriek únave cítila akási viac šťastná. Uvedomovala si však, že život je otázkou priorít a je len na nich ako veľmi nás v onej chvíli tlačia.