Veľký boj malej poštárky 1

Táto myšlienka sa však nepáčila môjmu manželovi. Na rozdiel odomňa totiž vedel, čo všetko toto remeslo obnáša. Neraz totiž pomáhal pri poštárčine svojej nebohej mame. Pri pohľade na moju malú telesnú schránku len zalomil rukami a snažil sa mi to vyhovoriť. Lenže márne. Ja som dievča tvrdohlavé a čo neskúsim na vlastnej koži, tomu neverím. A tak som išla na pohovor. Jediná vec, ktorá ma trošku odrádzala bol fakt, že sa jednalo o doručovateľku v okresnom meste, ktoré až tak veľmi dobre nepoznám. Uchádzačov bolo vcelku dosť, i dáki muži. Tí však vycúvali hneď po oznámení platu a hmotnej zodpovednosti. Zase sa raz ukázalo, že my, ženy, sme silnejšie pohlavie, pretože vydržíme viac za menej /alebo menej inteligentnejšie ? Zostaňme pri tom, že sme obetavejšie , znie to tak vznešene /. Vymenili sme si pár viet, získali základné informácie a rozišli sa v nádeji, že sa ešte stretneme. Aspoň ja som ten pocit mala. Začnem veriť tomu, že som bosorka, pretože môj pocit bol správny. Ešte som neopustila mesto a už mi volali, že som vyhrala konkurz a môžem si začať vybavovať nástup. Prvé, čo som potrebovala, bol vlastný bicykel. Pošta mala k dispozícii len tri služobné , na ostatné čakali. Tak som zašla hneď k našim a požičala si od nich skladačku. Vlastne som bola vcelku rada, že môžem mať bicykel vlastný, pretože som bola naň zvyknutá a priznám sa, že to s mojím bicykľovaním nebolo až také slávne. No čo ? Poštári aj tak bicykle väčšinou tlačia, tak na to nejak vystačím. Po nástupe som odkukala od kolegýň, že je lepšie mať na bicykli košík, prípadne dva. Služobné mali dokonca tri, jeden vpredu a dva po bokoch. Keď som po prvýkrát vyrazila s kolegyňou na rajón, bola som prekvapená jeho dĺžkou. Keď som potom doma rátala, koľko vlastne zahŕňa rodín, napočítala som okolo sedemsto. Vraj to bol taký stredne ťažký rajón. Prekvapilo ma to, lebo pri práci si to človek až tak neuvedomí. Ďaľšia vec, ktorá ma prekvapila boli žreby. Každý deň sme ich preberali niekoľko druhov a po smene zase odovzdávali. Netušila som, že pošta plní aj túto funkciu. A neodmysliteľné letáky. Niekedy ich bolo toľko, že som sa divila, kedy budem roznášať listy, keď ich mám hádzať do každej schránky. Nechápala som, prečo si na to nenájdu brigádnikov. Zrejme ich to u nás vyjde lacnejšie. Kým som sa zaúčala a chodila popri kolegyni, bolo to vcelku príjemné. Ľudia boli ku mne milí, počasie príjemné, aj som sa opálila. Pri pohľade na kolegyňu sa zdalo všetko náramne jednoduché. Práca jej šla odruky, všetko mi ukazovala, na všetko upozorňovala. Až prišiel deň D, keď som to mala skúsiť sama. Triedila som listy do ulíc podľa čísiel. Teda, aspoň tie, ktoré čísla mali. Až som narazila na celý blok, na ktorom bolo len číslo činžiaku. A tak som nalistovala zoznam , konkrétny činžiak mal len štyri vchody a ja som hľadala podľa mena , do ktorého vchodu patrí ten ktorý list. Horšie bolo, ak mali rovnaké priezvisko dvaja, či viacerí. To som musela zavolať kolegyni, o ktorú rodinu sa jedná. Musím povedať, že ma to pekne zdržovalo. Ďaľšia vec, ktorú zabehaná poštárka už nemusí písať, je číslo poschodia, na ktoré treba doručiť doporučenú zásielku. Ďaľšia strata času. Avšak strata času na rajóne, ak by som tento údaj nenaznačila, by bola omnoho väčšia. Konečne som vytriedila všetky listy, prišli na rad noviny a veľké zásielky /katalógy, veľké obálky, dobierky/ . Už len dôchodky a inkaso a môžme vyraziť. Teda, najprv to treba všetko pogumičkovať a uložiť do tašiek podľa pochôdzky. Jedna taška, dve, tri, štyri. Ešte letáky a naložiť na bicykel. Bicykel sa jemne zakymácal pod ťarchou nákladu . Sadla som si a .. padám aj s bicyklom. Sakra. To vôbec nie je také ľahké ako to vypadá. Zosadám z bicykla a pekne ho vedľa seba tlačím. No fajn. Takto tam prídem tak o hodinu neskôr. Znova skúšam nasadnúť. Meter a pol, bicykel sa skrúca vlastným smerom. Nedá sa to. Kráčam opäť pešo. Kombinujem chôdzu s niečím, čo je skôr odrážanie ako bicykľovanie. Konečne dorazím k prvému domu. Opriem bicykel o plot a ... padá. Do kelu. Ako to ostatní robia ? Pozbieram padnuté listy, kontrolujem ich poradie. Hľadám ďaľšieho adresáta. Snažím sa opierať bicykel tak, aby nespadol. Zaberá mi to viacej času ako samotné doručovanie. Som z toho nervózna. Snažím sa napchať noviny do maličkej schránky. Potrebujem na to obe ruky. Zrazu oproti zazriem uprený pohľad psa. Obrovský vlčiak čaká, čo urobím. Nesmie cítiť, že sa ho bojím. Prihováram sa. "Dobrý psíček", to som nemala robiť. Pes začne neodbytne štekať. Mám pocit, že ma zožerie. Ešte, že je ten plot dosť vysoký. Uľaví sa mi, keď sa vyprázdni prvá taška. Hneď sa mi robí ľahšie. Už sa mi častejšie darí sadnúť si a prejsť kúsok na bicykli. Dorazím k sídlisku. Najprv je to v pohode. Hľadám kľúče jednou rukou. V druhej sa mi šmýka kopa zásielok. Som dnu. Nahádžem poštu do označených schránok. Vyťahujem zoznam a hľadám, komu patria tie neoznačené. V činžiakoch sa mi robí ľahšie. Veľa pošty odíde naraz. Je to paráda. Potom dorazím k jednému činžiaku, kde sa nedá oprieť bicykel. Nezostáva iná možnosť, ako ho položiť na schody. Zásielky sa začínajú sypať von z tašky. Sakra. Kolegyňa má služobný bicykel, jej sa z košíka nesypú. Som z toho nešťastná. Čo spravím, keď bude pršať ? Prekliaty bicykel. Konečne som sa dostala na koniec. Počkať .. kam som to zabočila ? Touto ulicou som predsa nešla. Pýtam sa ľudí na cestu. Sakra, toľko hodín. Beriem do rúk pečiatky a označím každý jeden dopis. Idem k počítaču a účtujem sa. Mám všetko ? Sadli mi peniaze ? Zisťujem, že som zabudla dať podpísať jednu poukážku. Musím sa vrátiť. Idem dobre ? Dorazila som šťastne. Našťastie boli doma. Bože, ušiel mi autobus. Čakám ďaľšiu polhodinu. Unavená sadám do autobusu. Prečo som neposlúchla svojho manžela ?