Veľký boj malej poštárky 2

Prvé listy prežili ako tak v pohode, horšie to bolo s novinami. Čím dlhšie som sa na rajóne zdržovala, tým horší stav novín nastával. Bála som sa ich chytiť, že ich pretrhnem,a váhala som, či ich v takom stave doručiť. Sťažnosti sa nevyhnem tak, či tak.Buď sa budú sťažovať, že nebudú doručené, alebo budú doručené v nečítateľnom stave.A tak som ich radšej doručila. Ešte na rajóne ma dobehla jedna pani a vynadala mi, že ona si za noviny platí, ako ich má v takomto stave čítať. Nešťastne a bezmocne som na ňu pozrela a nezmohla sa na slovo. Cítila som sa vinná, i nevinná zároveň, ale nemala som sily na obranu. So zmiešanými pocitmi a s vynadaním za niečo, čo mňa samotnú škrelo,som sa vrátila na pracovisko. A tam to zo mňa vyletelo. Dvojitý dážď. Jeden tiekol dažďovými kvapkami a druhý slzami v mojich očiach. To sa takto nedá. Volá celé sídlisko,všetci sa sťažujú v akom stave majú poštu. Ja to už nebudem robiť. Ja sa tam už znovu nevrátim. Ako sa im mám pozrieť do očí ? Zajtra neprídem. Som v zácvičnej dobe, dávam výpoveď bez udania dôvodu. Na to ma kolegyne chlácholili, že všetci majú zmoknuté zásielky, že si nabudúce zoberiem igelitky, že to prejde, vyspím sa a premyslím si to. Mali pravdu. Vyspala som sa a vrátila sa s malou dušičkou na rajón. Modlila som sa, aby som stretla čo najmenej nespokojných ľudí a časom na celú záležitosť zabudla. Nakúpila som si igelitky a tašku so zipsom a dúfala, že podobných dní bude čo najmenej.