Veľký boj malej poštárky 3

Keďže som na tomto rajóne iba zastupovala, nepoznala som konkrétnych ľudí a nevedela dopredu, či sa jedná o čipernú osemdesiatročnú babičku, alebo mrzutého uhundraného dedka. Nevedela som, či je mobilný, alebo nevládny, či zle počuje, alebo sa teší dobrému zdraviu. A tak sa stalo, že som niesla dôchodok panej, ktorá mala problémy s nohami. Chodila pomalšie, teda jej aj dlhšie trvalo, kým prišla po dvere a otvorila. Lenže to som ja nemohla vedieť. A tak som búchala, počkala nejaký čas, ktorý som považovala za dostatočný na otvorenie dverí, a keď neotvárali, nasadla do výťahu a odišla. Väčšina dôchodcov však čakala dopredu a boli zvyknutí, kedy poštárka chodí. V tomto čase bol tiež rozdiel, pretože ja, ako zastupujúca a menej oťukaná som bola pomalšia a chodila som neskôr. Niekde to bola výhoda, pretože ma vyzerali už na ulici, inde nevýhoda, lebo si mysleli, že som neprišla a odišli. A tak sa mi stalo, že som niektoré dôchodky nevyplatila.Nevyplatený dôchodok nie som povinná nosiť na ďaľší deň. Len na požiadanie. A tak som s kľudným svedomím doručovala i v nasledujúci deň, keď som narazila na jednu pani. Hneď sa na mňa vyrútila, prečo som jej nedoručila dôchodok. Pozerám na ňu, pýtam sa na meno a spomínam si, že som tam bola, ale mi neotvorili. Začala na mňa kričať, že ona bola celý deň doma, lebo je bezvládna a nevládze chodiť a ja som neklopala, lebo by to ona musela počuť. Decibely naberali na obrátkach. Kľudne som sa jej snažila vysvetliť, že som u nej bola, ale keďže je nevládna, asi jej chvíľu trvalo, kým došla k dverám a ja som medzitým zrejme odišla. Nepočúvala ma. Nadávala mi, z čoho teraz ona bude žiť, kde ona zoberie peniaze. Odpovedala som, že na pošte, kde sú uložené. Na to sa rozčertila ešte viac a začala kričať, nech jej dám auto. Nechať si nadávať za to, že robíte svoju robotu a niekto po Vás ešte vrieska sa mi už nechcelo, tak som pokračovala v roznášaní a prešla do ďaľšieho činžiaku. Čuduj sa svete, ona bezvládna pani zišla po schodoch, prešla pol ulice a na celú ulicu mi nadávala : "Marha, marhatá! Takto preháňať bezvládnu ženu, z čoho mám teraz žiť, počkaj, budem sa na Teba sťažovať ! Ty si za to platená, aby si mi to priniesla !Marha jedna marhatá !" Ťažko sa dohadovať s niekým, kto si melie iba svoje a nie je ochotný sa dohodnúť. Opäť som mala raz pocit "skvele vykonnej práce " a motiváciu zostať pri tomto nádherne nedocenenom povolaní. A stačilo tak málo, požiadať, či by som jej to nemohla priniesť v nasledujúci deň. Ďaľšou , pre mňa nepochopiteľnou záležitosťou boli rodinné vzťahy. Keď ste zvyknutí, že spolu doma vychádzate, nemáte problém s tým, že za Vás preberie zásielku niektorý z členov rodiny. Stalo sa mi však, že ma pani presviedčala, že manželovi zásielku preberie a na to on prišiel na poštu so sťažnosťou, že ju nepreberal on. Chyba v komunikácii ? Alebo ? Takisto otec prevzal zásielku dcére a tá sa prišla sťažovať, že som ju vydala neoprávnenej osobe. Čert aby sa v tom vyznal. Alebo , omnoho smutnejšie prípady, keď prinesiete dôchodok dvom a zistíte, že jeden z nich už zomrel. Druhý sa Vám pustí do plaču, z čoho on všetko teraz vyplatí, keď mu ja nedám ten druhý dôchodok. Srdce mi to trhá, ale nepomôžem si. Horší prípad by nastal, keby to ten dotyčný zatajil a nechal si dôchodok vyplatiť. Keďže len zastupujem, nepoznám ich, neviem, či druhý nie je doma, alebo zomrel a tento má na neho splnomocnenie , kľudne sa môže stať, že vyplatím, čo nemám. Toto sú riziká zastupujúcich poštárov. Vždy ste inde, s inými ľuďmi, ktorých možno uvidíte raz v živote, lebo prídete na ten istý rajón zase v inom období a s inými ľuďmi. A každý z tých ľudí si myslí, že si zapamätáte práve jeho. Ani pri najlepšej pamäti to proste nie je možné.