Až kým nás smrť nerozdelí ...

Potom sme vídali iba deduška. Chodil sám na nákupy, sem - tam zašiel na pivko.Dlho sa však nezdržiaval, aby starenka neboli dlho sama. Chorľavela, chuderka. Dojemne sa o ňu staral, sám ohnutý vekom a chorobou. S láskou o nej hovoril, starostlivo hospodáril, keď už ona nemala dosť síl. V teplejšie dni ju vyniesol na dvor, aby ešte nachytala posledné lúče slniečka.Zahalená do deky, vysilená chorobou a životom, odišla. Deduško zostal v ich spoločnom dome sám. Ďalej chodil nakupovať, pivko si však už nosil radšej domov. Ešte sa sem-tam pristavil, aby sa posťažoval ako je ťažko človeku samotnému.Nebolo vety, v ktorej by starenku nespomenul .. Každým dňom sa jeho chôdza stávala pomalšou,chrbát akoby sa viacej prehol a úsmev z tváre sa dňom odo dňa vytrácal. Do roka a do dňa sa starček pobral za starenkou. Domček zostal prázdny. Onedlho ho predali. Čerešne vyrúbali, dom prestavali a vyrástol z neho doslova palác. Miesto vstupnej brány - vstup do garáže. Už ničím nepripomína prívetivú chalúpku plnú lásky, porozumenia a oddanosti. Dnes som stretla vnučku oných starkých. Nevedno prečo, mi pri pohľade na ňu napadlo : Milovať niekoho znamená zostarnúť s ním. Po niekoľkých vetách som sa dozvedela, že sa práve vracia z rozvodového konania. Zostalo mi akosi smutno. Doslova som pocítila ľútosť nad tým, že sa aj láska nedá dediť z pokolenia na pokolenie. Je len veľmi málo tých, o ktorých môžme tvrdiť, že na ich lásku bola aj smrť prikrátka .. http://videoalbumy.azet.sk/laska-na-sto-let/hDkr9DK22jwFUROS/