Bohom / ne / zabudnutá ...

Eva bolo dievča ako hociktoré iné. Vyrastala s mamou a sestrou. Mama mala smolu na chlapov a ja som až neskôr skonštatovala, že aj vzťahy môžu byť niekedy dedičné. Spočiatku to tak nevyzeralo. Eva mala dokonalú postavu, vedela skvele vylepšiť svoj image a zostať pri tom nenamyslená a správna. Preto ju chalani začali obletovať. Zo všetkých si vybrala jedného - Jura. Frajer, motorkár, láska až za hrob.Idylku prekazil jeho povolávací rozkaz. Dva roky "prázdnin" , skúška lásky, vernosti a vytrvalosti. Pravidelné dopisovanie. Jeho výhrady k tomu, že si dovolila ísť na diskotéku s kamarátkou, zatiaľ, čo on sa niekde váľal v blate. Dôkazom jej lásky bolo sedenie doma a čakanie. Čakanie na listy, telefonáty, opušťáky. Vydržali to. Po dvoch rokoch čakania a obetí sa vzali. V preukaze jeho meno, pod srdcom jeho dieťa. Očakávaný, prvorodený - syn Jurko. Nádherná idylka sa však postupne začala meniť, keď sa zistilo, že dieťa je mentálne retardované. Krutá realita, ktorú On nezvládol. Zostala sama s postihnutým synom. Venovala mu všetok svoj čas a chlapec robil pokroky. Nezažila som mamu, ktorá by sa tak iniciatívne venovala svojmu dieťaťu. Nebola som však sama, kto ocenil jej starostlivosť. Ďaľší muž v jej živote nebol už taký frajer na pohľad, ale v mojich očiach omnoho väčší ako ten prvý, pretože nemal problém s tým, že si s ňou berie aj postihnuté cudzie dieťa. Jej šťastie sa onedlho prevtelilo do malého telíčka zdravého dievčatka. Konečne to vyzeralo, že bude šťastná. Vedela si vážiť, čo má. Jej manžel však zrejme natoľko nie, pretože ju vymenil za inú ženu. Ďaľšia facka od života. Poučená, sklamaná , rozhodnutá zostať sama s deťmi bez muža. Koniec-koncov, mali to v rodine, nebolo to pre ňu až takým nepredstaviteľným spôsobom života. Zmierená s osudom, presvedčená, že má vybratú svoju dávku smoly a už ju čaká len jednotvárny a obyčajný život. Síce bez chlapa, ale v pokoji a stereotype. Netušila však, že ju môže život ďalej lámať. Nečakaná autonehoda ju pripravila o jej dievčatko, jediný svetlý bod jej doterajšieho života. Túto ranu však už neuniesla. Ťažké depresie ju zlomili. Chlapček musel ísť do ústavu a ona na liečenie. Skutočnosť, že na ňu predsalen ktosi ešte čaká,ktosi, kto je od nej závislý, ju postavila znovu na nohy. Do tretice stretla opäť muža. Opäť sa im narodilo dievčatko a ja len verím a dúfam, že jej diel trápenia už bude vyčerpaný. Vraví sa, že ak má človek pocit, že už nevládze, stále ešte má v sebe rezervu na ďaľšiu cestu. Žijeme v svete, ktorý nás núti siahať na naše rezervy. Každý z nás má pocit, že ten jeho osud je ten jediný nezávideniahodný a prehliadame, že sú medzi nami aj takí, ktorí už svoje rezervy používajú s náplasťou po defektoch, ale stále ešte idú a nevzdali to. Vraj sú to práve tí " Bohom milovaní ".