Kámoška schizoška

Lekárka nezistila inú zjavnú príčinu, len syndróm PMS. Vypísala ju na dva týždne. Predpísala jej nejaké lieky. Vraj nie sú návykové. Dala si prvú dávku a spala. Prespala celé dni. Keď nespala, bola malátna a musela si dávať pozor na to, čo robí, čo hovorí. Cítila sa ako alkoholik, ktorý sa snaží dokázať, že je triezvy. Bola unavená. Keď si dala daľšiu dávku, začala sa po spánku cítiť plnšia. Mala viac energie. A tak striedala spánok s upratovaním. Upratovala skrine. Pamätá si deň, keď jej povedal : Mamina, keď sa nedáš dokopy, nemôžem Ti nechávať deti. Nie si v stave sa o ne postarať. Bolo to ako studená sprcha. To predsa nemôže. Nemôže jej zobrať deti. To tie lieky ju takou robia, kvôli nim je taká malátna a neschopná vnímať realitu. Ona je iba unavená. Potrebuje si len chvíľku oddýchnuť a bude zase schopná fungovať ako predtým. Prečo ju nechce pochopiť ? Začala dávky vynechávať. Až napokon vysadila tabletky úplne. "Nenávykovosť" liekov sa začala prejavovať. Mala striedavé nálady, agresivita, podráždenosť sa striedali s malátnosťou a spánkom. Chcela si dokázať, že to zvládne. Chcela to dokázať jemu. Nechcela prísť o deti. Vyčítal jej jej náladovosť. Liezla mu na city, strácal trpezlivosť. Obaja sa zmenili. Pre oboch nastala nová situácia a obaja ju nezvládli. Hádali sa. Každý rozprával cudzou rečou. Nedarilo sa im nájsť tú spoločnú. Hľadala niečo, čoho by sa mohla zachytiť. Cítila sa odstrčene a nedôležito. On jej nedržal stránku. Doteraz ju vždy podporoval, no zrejme sa jej vyjadrenia začali opakovať a točili sa v jednom kruhu. Strácala pôdu pod nohami. Nesmie prísť o deti. Deti sú to jediné, čo jej ešte zostalo. Zrazu videla jeho chyby. V hlave sa jej vynárali všetky roky prežité v spoločnej domácnosti. Videla jasne ako si ho zidealizovala a zamilovala sa do tejto svojej predstavy o ňom. A teraz vidí veci v inom svetle. Nenechala si svoje myšlienky pre seba. Zahŕňala ho výčitkami. Vychádzalo z nej všetko, čo bolo rokmi potlačené. Lekárka ju poslala na psychologické testy. Deň pred absolvovaním testu jej zahlásil, že sa s ňou rozvedie. Zrútila sa. Uvedomovala si, že je to to najnevhodnejšie, čo jej mohol urobiť. V čase, keď bola odkázaná na cudziu pomoc, keď nezvládala vlastnú existenciu musela v sebe hľadať všetky sily , aby dokázala zvládnuť situáciu. Bolo to ako kopnúť do zdochnutého koňa. Absolvovala psychologické testy. Výsledok vravel, že sa stala obeťou mobingu a trpí stredne ťažkou formou depresií. Až tento výsledok ho presvedčil, že je vážne chorá. Trval na tom, že musí znova brať tabletky ,a že ten rozvod myslel len ako negatívnu stimuláciu. Neverila mu. S výsledkami psychotestov šla na psychiatrické vyšetrenie. Lekárka jej predpísala lieky. Nebrala ich. Rozhodla sa, že to zvládne sama. Potrebovala len mať čistú hlavu a môcť sa starať o deti. Bola PN, takže si trošičku oddýchla od vecí, ktoré ju vyčerpávali. Na kontrole tvrdila, že sa cíti lepšie, že sa jej vrátila nálada i energia. Nastúpila do práce. Chvíľu bolo dobre. Zabúdanie sa však vrátilo. Začala robiť chyby, mýlila sa, nepamätala si. Šéfka jej ponúkla pomoc. Sľúbila jej, že jej nájde ľahšiu prácu. Snažila sa robiť menej chýb. Dávala si väčší pozor. Kontrolovala samu seba tým, že si začala hovoriť nahlas, čo robí. Niektoré kolegyne si to všimli a pýtali sa, s kým sa rozpráva. Začala mať pocit, že si ju viacej všímajú. Myslela si, že vravia o nej, keď sú samé, a keď príde k nim, tak prestali. Začala sa naozaj rozprávať sama so sebou. Vlastne si predstavovala situácie, v ktorých sa rozprávala s nimi. Mala pocit, že sa stala stredobodom všetkých rozhovorov. Akoby bolo najpodstatnejšie práve jej správanie, jej konanie, jej práca. Toto postavenie ju stresovalo. Nebola zvyknutá byť stredobodom pozornosti. Vždy radšej patrila medzi tie nenápadnejšie. Zabudla aké to je byť dôležitá. Najprv sa tieto pocity dostavovali len v práci. Rada sa utiekala do svojho domova. Bola rada, keď mohla zísť z očí. Pomaly sa však prenášali aj do ostatného okolia. Cestou z práce vnímala ľudí okolo seba. Začala ich deliť na dve skupiny - za a proti. Pozrela na človeka a vedela, cítila, či je naladený na jej vlnovú dĺžku. Všímala si na pohľad nepodstatné veci, ako človek stojí, ako sa tvári, ako rozpráva. Podľa týchto znakov zaraďovala, či je jej naklonený, či nie. Podľa toho sa cítila v pohode, alebo nesvoja. Domov sa stal jej útočiskom. Najprv polihovala. Snívali sa jej sny z minulosti, s ľuďmi, ktorých nevidela tisíc rokov, s ktorými sa cítila dobre, s ľuďmi z detstva, z práce, kde bola ešte obľúbenou, s ľuďmi, ktorých mala rada. Rada utekala od reality do ríše snov. V nich bola opäť sama sebou, v nich bola spokojná a vyrovnaná. Najradšej by prespala celý život. Uvedomovala si, že to nie je možné, ale bolo to také príjemné.... Nútila sa do domácich prác. Veľakrát začala, ale nedokončila. Hromadili sa jej kopy šatstva na žehlenie, na pranie, všade bola zanedbaná čistota a poriadok. Predtým sa o dom starala zväčša ona, aj keď jej manžel sem-tam pomohol, väčšina bytu bola na jej pleciach. Teraz to bolo vidieť. Bolo vidieť, že je domácnosť zanedbaná. Keďže bola vychovávaná k čistote a poriadku, k plneniu si svojich povinností, začali ju hlodať výčitky svedomia. Uvedomovala si, že je v jej moci toto všetko zmeniť, ale jednoducho nedokázala, nevládala doťahovať veci do konca. Na jednej strane pocit zodpovednosti za zverené povinosti, na strane druhej úteky z reality. Tieto dva pocity v nej striedavo rezonovali. Chvíľu vyhrala zodpovednosť, no vzápätí ju rozptyľoval nejaký príjemnejší únik - počúvala hudbu, driemala a snívala, písala básničky, rozplývala sa na belasom nebi, lákala ju voda a príroda. Chodila rada na prechádzky. Utekala do oázy kľudu, kde na chvíľu zabudla, že je mamou, ženou, pracovníčkou. Kde bolo príjemne a neboli žiadne povinnosti. Povinnosti zostávali jemu. Nezostávalo mu nič iné, len začať sa starať o to, o čo sa dovtedy starala ona - variť, upratovať. Bol z toho nervózny. Nervozita mu prerástla cez hlavu a začalo sa to prejavovať aj na jeho správaní. Nechápala, prečo je taký nervózny. Menil sa jej pred očami. Snažila sa hľadať odpovede, prečo sa tak zmenil ? Tvrdil jej, že príčinou je ona. Že to ona sa mení. Nechápala ako sa mení. Nechápala z čoho je on nervózny. Že nestíha domácnosť a potrebuje pomoc ? 13 rokov sa o všetko starala ona, vychovávala deti a to bolo treba ich ešte obriadiť, všetko im dať pod nos, pozapínať im gombíky. Aká veľká starosť je s odrastenými deťmi ? Obriadia sa už viac menej samé, len na ne treba sem-tam dohliadnuť. Jeho výčitky vyvolali výčitky aj v nej. Už nemala len pocit, že sa o nej kolegyne rozprávajú. Mala pocit, že všetci do nej vidia. Že všetci vedia, že je neporiadna, že sa poriadne nestará, všetci ju za to odsudzujú. Mala pocit, akoby bol ich byt odpočúvaný. Akoby všade boli kamery a mikrofóny. Telefóny odpočúvané plošticou. Reality šou v priamom prenose. Začala sa správať ako pred kamerami. Začala sa viacej ovládať, viac sa zaujímať o rodinu. Chcela urobiť dojem. Dojem na svoje okolie. Zašla k svojej psychologičke, aby jej vyrozprávala ako sa on zmenil. Párkrát ju vypočula a poprosila ju, aby prišli spolu. Vyhovel jej želaniu a oboch odporučila k psychiatrovi. Tentokrát cestovali do iného mesta. Opäť prešla psychologickými testami. Na základe ich výsledku lekár určil diagnózu paranoidná schizofrénia. Predpísal jej lieky. Ešte u lekára v ordinácii tvrdila mužovi, že ho nenávidí. Schudla päť kilov. Lieky dostal aj on, ale proti depresiám. Bála sa vziať si lieky. Bála sa, že bude opäť mimo seba a nebude schopná sa o deti postarať. Tu zaúradovali rodičia. Donútili ju vypiť lieky pred nimi. Začala ich brať pravidelne. Chvíľu po nich ešte spala, ale po polhodine spánku sa cítila dobre. Mala dobrú náladu, opäť sa začala smiať, zaujímal ju opäť okolitý svet. Ona bola schopná starať sa o deti, on mohol konečne vypnúť a oddychovať. Keď bola v dobrej kondícii ona, spal on. Keď spala ona, staral sa o rodinu on. Situácia sa začala zlepšovať. Postupne sa vracala k normálu. Pribrala.Trochu ju to vyviedlo z rovnováhy, lebo sa cítila nepríťažlivá. Stále ešte reagovala neprimerane, citlivo. Zmysel pre humor sa jej vracal len veľmi opatrne. Čo bolo smiešne jemu, jej pripadalo ako urážka, či výsmech. So zlepšovaním stavu si začala uvedomovať mnohé veci. Uvedomovala si i prechod s precitlivelosti do chladnej hlavy. Spočiatku sa ťažko zmierovala s tým, že prestala reagovať citlivo. Bola dosť empaticky založená a miatlo ju, že ju zrazu nič nerozhádže. Tabletky spôsobovali odstup a nadhľad, no ona to pociťovala ako necitlivosť. Obdivovala ľudskú psychiku ako si vie sama naordinovať, čo je pre ňu v konkrétnej situácii nutné. Snažila sa opísať mu svoje pocity, svoj zápas o rozum. Ako priemerne inteligentný človek bojuje s tým, že stráca súdnosť, že prichádza o svoju osobnosť , mení sa na bytosť so značkou dement. Snažila sa mu opísať ako hľadala spôsoby neprísť o rozum. Nechápal ju. Nemal záujem počúvať jej výlevy, len bol rád, že je z najhoršieho vonku. Nemohol to chápať. Nezažil podobnú situáciu, podobný stav. Hoc´ si myslela, že on ako nadpriemerne inteligentný by to znášal ešte horšie. Lekár jej začal znižovať dávky. Tešila sa z každej nemusenej tabletky. Tešila sa, že sa vracia k normálu, že to zase bude ona, že bude môcť normálne uvažovať, zapájať sa do rozhovorov. Pamätala si ešte pocit, keď jej príbuzní viedli debaty, do ktorých sa nevedela zapojiť. Cítila sa ako piate koleso u voza. Cítila sa zbytočná. Toto konečne zmizne. Už nebude mať pocit zbytočnosti. Liekov ubúdalo. Pri poslednej kontrole jej lekár sľúbil, že ich nabudúce celkom vysadia. Nešla na ďaľšiu kontrolu. Dobrala lieky a pre ďaľšie si nešla. Veď lekár povedal, že ich vysadí. Cítila sa zdravá. Zmenila zamestnanie. Jej šéfka splnila, čo sľúbila a našla jej kľudnejšie miesto v tichšom a čistejšom prostredí. Zapadla do kolektívu. Mala skvelú kolegyňu, ktorá vedela navodiť perfektnú atmosféru. Pospevovala si, žartovala, odľahčovala stresové situácie. Bola jej za to veľmi vďačná a obľúbila si ju. Znovu trošku pribrala, ale už to nebrala ako osobnú tragédiu. Uvedomovala si, že je to lepšie pre jej zdravie. Zdalo sa, že sa celkom zotavila. Asi polroka bolo všetko v poriadku. Po polroku sa strata pamäti vrátila. Kilá šli dolu a ona opäť prestávala vnímať realitu. Začalo jej to vadiť pri práci. Plne si tento stav uvedomovala. Schizofrénia sa vrátila. Musela sa vrátiť k starým tabletkám. Stačila však jedna tabletka denne. Neskôr jedna na dva dni, potom tri. Dnes berie jednu týždenne, no obáva sa, že s príchodom jesene sa dávky budú musieť zvyšovať. Možno už nebude nikdy úplne zdravá. Občas sa pýta sama seba, či za to môže genetika, mobing alebo ona sama ? Kedysi dávno sa vyjadrila, že by chcela na staré kolená radšej zostať bezvládna ako prísť o rozum. Staré kolená ešte síce nemá, ale boj o rozum zvádza každodenne. Vyhrá ?