Presadený strom

Vychovala štyri deti, tri dcéry a vytúženého syna. Nemala ľahký život . Manžel rád pozeral na dno pohárika a následky jeho agresivity si odniesla ona s deťmi. V podstate bol každý rád, keď vypadol z domu. Ale navštevovali sa naďalej. Vek a zdravie podlomili častosť mužovej opitosti a na staré kolená z neho zostal celkom obyčajný dedko, s troškou prísnosti, troškou humoru . Časom zdravie podlomilo aj ten humor s prísnosťou. Ona zostala sama v starnúcom dome. Jej opatery sa ujala najstaršia dcéra, zastupovaná podľa potreby svojimi dcérami. Keďže syn býval len o uličku ďalej , tiež si našiel čas pomôcť, či len tak pozrieť mamu. Napriek tomu vek i nešetrný osud zanechali následky na jej zdraví. Jej zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval a už nebolo únosné starať sa o ňu v dostatočnej miere. Bola nutná hospitalizácia. Preto rodina začala hľadať iné riešenie. Dom opatrovateľskej služby, ktorý by bol po ruke vždy, keď je nutné po ruke byť. Priamo z nemocnice ju previezli tam, medzi cudzích ľudí, bez možnosti rozlúčiť sa s domovom, bez možnosti zobrať si pár vecí, na ktorých lipla. „My to donesieme..“ Odbili ju. Prosila, aby ju vzali aspoň raz, aspoň pozrieť, na chvíľočku. „Načo, mama ? My Ti všetko donesieme.“ Plakala po ich odchode, plakala, aj keď ju prišli pozrieť. Nepočúvali. Potom prišli s tým, že dom treba predať, kým má ešte akú-takú cenu. Našli aj záujemcu. Prišli ju navštíviť všetci. Tešila sa, že ich opäť vidí pokope, ale oni prišli, aby sa dohodli : „Mama, dom chátra, nemá sa oň kto starať, predáme ho. Chce ho kúpiť jeden z dediny. Potrebujeme Tvoj súhlas.“ Na veľa súhlasila, že ho teda môžu predať, len by ešte chcela aspoň pozrieť, aspoň posledný raz, rozlúčiť sa.“ „Načo, mama, tú burinu, čo tam je ?“ Nezostalo jej nič iné ako sa zmieriť. Najbližšie prišli s notárom. „Tu mi to podpíšte.“ Núkala papier. „Nevládzem, nedá sa, ruka ma neposlúcha. Nemohli by ste prísť zajtra ? Možno budem mať viacej sily.“ Ruka len skĺzla po papieri a načmárala nečitateľné haky-baky. „Mama, a Vy si myslíte, že my môžme každý deň sem chodiť a čakať, kým Vám bude lepšie ? Veď my ešte chodíme do roboty. Súhlasili ste.“ „ Ja za to nemôžem. Nevládzem.“ Nemala viac síl . Večer prišla za ňou vnučka a ona jej : „Už sa neuvidíme.“ „ Babka, čo to hovoríte, veď ja zase o týždeň prídem.“ „Ja sa toho už nedožijem.“ Po jej odchode vzali babku do nemocnice. Nevládala ani chytiť lyžičku do ruky. Na ďaľší deň , večer, zvoní telefón. „Babka zomrela.“ Je veľa neduhov, ktoré ničia telo, ale nad nimi možno zvíťaziť, kým duša nechradne. Ale neexistuje liek na zranenú dušu. Vlastne, existuje. Láska.