Agresivita školákov narastala. Došlo dokonca k šikanovaniu. Dievčatko trpelo a mlčalo. Až si jeho zmenené správanie všimli rodičia . Keď sa snažili dopátrať príčiny, dievčatko sa prerieklo. Pochopili zmenu v jeho správaní a porozprávali sa s pani učiteľkou, dokonca sa posťažovali i riaditeľke. Zmena nenastala. Rozhodli sa zájsť za rodičmi detí, ktoré dievčatko šikanovali. " Nech ide na inú školu." znela odpoveď. " Je to ohava ." Dodal jeden z rodičov. Deti sú deti, poviete si, ťažko však môžete od nich očakávať, že sa budú líšiť od svojich rodičov. Zbytočne im budete vysvetľovať, že dievčatko nie je zlé, je len trochu iné. Trpí chorobou, ktorú je možné viac, či menej úspešne liečiť. Chorobou, ktorá je už sama o sebe nepríjemnou i bez okolitého záujmu. Jediný záujem, ktorý by bol prijateľným je hľadanie účinnej liečby na vzniknutý problém. Atopický ekzém sa určite musí dať liečiť. Horšie to bude s dušičkou dievčatka, ktorá doplatila na krutosť okolia. Dušičku, ktorá túžila mať rovnakú radosť zo školy a priateľov ako majú ostatné deti a verila, že dospelí sú na to, aby deti chránili.Mýlila sa ?
Zmizni ohava !
Keď deti chystáme na ich prvý deň v škole, väčšinou sa na kolektív tešia. A ak majú šťastie na pani učiteľku, zostane im optimizmus aj do druhej triedy. Možno sa tešilo aj isté osemročné dievčatko kým.... kým sa jeho atopický ekzém nezačal šíriť do oblasti tváre. Dievčatko sa stalo stredobodom pozornosti svojich spolužiakov i starších detí v škole. Vyrážky po tele aj tvári ho robili odpudivým. Niektoré deti sa mu začali vyhýbať, u iných sa stalo terčom posmechu. Dievčatko nechápalo. Čo som spravilo ? Prečo sa mi ostatní posmievajú ? A začalo sa trápiť. Stalo sa zo dňa na deň tichším a utiahnutejším.