Mlčanlivý

- " Či nič ?" pokúsila sa už vlastne po tretí raz vyprovokovť u neho reakciu, no opäť jej odpovedal len úsmev. Podišla k nemu, kvokla si pred neho, rukami sa dotýkala jeho kolien a hladela mu usmiatymi očami do stále rovnako krotkého výrazu tváre. Oprela si bradu o jeho kolená a rozhodla sa pokračovať v jeho hre. Mlčky na seba hladeli asi zotri minúty, potom vstala a vrátila sa na svoje predošlé pôsobisko. Chvíľu ho odtiaľ pozorovala, a keď už-už chcela odísť, prerušil ticho slovami :- "Máš špicatú bradu."- " No sláva !" takmer vykríkla : "Už som sa zľakla, že si stratil hlas."Usmial sa. - " To preto si vstala ?"- " Nie, tŕpli mi nohy."Chvíľu mlčal, potom sa nadýchol, pootvoril pery, akoby chcel niečo povedať, no rozmyslel si to. Uprene ho sledovala. Všimla si aj ten chabý pokus o vetu, či len slovko, ale mlčala. Zrakom vnímala každý záchvev jeho tváre, očí, obočia, pier. Možno si ani neuvedomila, že sa pritom usmieva. Usmiala sa na tú detsky nevinnú a čistú tvár, krotkú ako nemluvňa, ktoré sa tak pramálo ponáša na toho, kto ju nosil. ON - na pohľad sebavedomý a nedostupný, a pritom veselý, optimista získavajúci si poľahky sympatie svojho najbližšieho okolia. Ten ľahkovážny mladík, ktorému je naoko všetko jedno, no iba naoko. A práve túto skutočnosť objavila. Ňou sa dozvedela o ňom to, čo vedel len sám a snažil sa to ukryť pred okolím. Tušila, že mu na nej záleží, no nebola si tým istá. Hoci ho mala preštudovaného, ako sa vraví - do špiku kosti - predsalen v niektorých situáciách pochybovala. Nebrala vážne jeho slová. Vážne brala len slová ukryté medzi vetami. Chápala ho a vedela predvídať jeho chovanie v niektorej chvíli. Keď sa jej tvrdenie potvrdilo, hrala sa s ním ako mačka s myšou. Provokovala ho nevinne a taktne , no pritom sa tvárila najnaivnejšie ako vedela. Každá veta, každý pohyb, každý pohľad, či dotyk mali vtedy neaký zámer. Mali sa stať výzvou k niečomu, čo by mu nikdy nedovolila, no chcela vychutnať slasť hravého odmietania. Stala sa skúsenou a prefíkanou. Robila si z neho svoju obeť, pričom mu sama dala príležitosť bojovať o ňu. Darilo sa jej. Niekedy viac, niekedy menej. Až jej to občas prišlo ľúto. Pozastavila sa nad svojou ľsťou a prefíkanosťou a bridila sa sama sebe. Vtedy si pripomenula to krásne obdobie tápania a nevedomosti, keď jej vzťahy dvoch ľudí nepoznali fyzické slasti, len vzácne duševné hodnoty a oči sa dívali srdcom, nie rozumom. Ako krásne sa jej vtedy žilo. Aké je dnes všetko iné. Chcela byť rýchlo dospelou. Dnes ňou je, ale takáto rýchla skúsenosť sa jej nepáči. Ako rada by sa vrátila späť ku krásnym bláznovstvám. ...A on ? Možno by jej v tom mohol pomôcť. Je iný ako ten, čo ju to naučil, aj keď už dávno nie neskúsený. Má ale stále detskú dušu, a tým by vzťah nadobudol iné rozmery. Sem-tam i v ňom blysne znamienko dozretia, ale je to len prchavý okamih. Možno preto ho má rada. Díva sa na neho láskavými očami , plnými nehy a porozumenia, ktoré možno on pokladá za úsmev zaľúbenia, zatiaľ čo ona skôr za materinský, či priateľský úsmev. Ako rada by sa s ním vybláznila. Ako rada by vdychovala vôňu jeho detsky čistého tela, no vie, že to nesmie pripustiť. Nesmie prekročiť povolenú rýchlosť, inak by sama seba zrazila kdesi na dno. Precitla zo zadumania a až vtedy si uvedomila, že "ON" vlastne po celý čas na ňu hladel, mĺkvo a zadumane a "ona " ani len netušila, čo mu asi preletelo hlavou . Usmiala sa na neho, zhlboka sa nadýchla i vydýchla zároveň a takmer jedným dychom vysypala zo seba :- " Tak ja pôjdem. Porozprávali sme sa... " pozrela ako sa zatvári. Uškrnul sa. - " Či chceš mi ešte niečo povedať ? " zažartovala.- " Uhm, " prikývol ledva badateľne hlavou. - " Počúvam ," pristúpila k nemu, vrátiac sa do starej polohy, v podrepe, rukami sa zachytávajúc o jeho kolená, čakala, čo jej povie.- " Počúvam," zopakovala, keď sa nemal k slovu. Dotkol sa ľavou rukou jej líca, akoby jej z neho chcel vziať vločku snehu, či kvapku rosy. Nadýchol sa, pootvoril ústa, akoby skúšal, či mu ešte nezmeraveli a opäť sa nadýchol, tentoraz už naostro.:- " Zostaň !"Pozrela prekvapene na neho a zopárkrát zažmurkala očami, či nesníva. - "Prosím ?!" skúšala, či ozaj počuje.- " Aby si nikam nešla !"Istá si reálnou skutočnosťou vstala a začala sa smiať. Resp. usmievať. - " Si zvláštny chalan .Vieš to ?" povedala už s vážnou tvárou.Mykol plecom a uškrnul sa. Niečo v zmysle - že váhaš.Stíchla. Oprela sa o stenu, ruky jej splývali s telom a pohľad sa vrátil k jeho tvári. Uvažovala, či by bolo rozumnejšie odísť, či zostať. Váhala. Uvidí ako sa situácia vyvinie. Spravila dva-tri kroky , akoby ho chcela obísť. Zvrtla sa. Sedel nezmenene. Podišla tesne k nemu a rukami sa mu zaborila do vlasov. Hrala sa s nimi, obdivovala neposlušné kučery a jemu to bolo po vôli. Zaklonil hlavu dozadu a uprene sa na ňu zadíval. Všimla si ten pohľad, no uhla mu a venovala pozornosť krivkám jeho tváre. Prstom mu jemne prešla po čele, zrovnala mu obočie, skĺzla k nosu. Z roztopaše mu naň brnkla a zatrúbila. Zasmiali sa. Vymanila z vlasov i druhú ruku a oboma ho pohladila po lícach. Potom dvoma prstami ľavej ruky klepala po jeho čele a pravou rukou sa venovala jeho perám. Boli suché a hladké. Chvíľku sa s nimi hrala, potom mu z ničoho- nič brnkla po nose a odstúpila o päť krokov.- " Už vážne musím ísť. Maj sa !"- " Škoda. Tak pekne sme sa rozprávali ... " uškrnul sa.Schuti sa zasmiala a zmizla v dverách. Po niekoľkých krokoch , keď ju už nemohol vidieť, zastala. Ten chalan rozpráva iba vtedy, keď mu o niečo ide. A je krásne, že mu ide práve o ňu. Každej inej by sa zdal nudný. Ale ona jeho spôsob komunikácie pochopila. A bola šťastná, že "ON" to vie.