Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať, že rodič, ktorý svoje dieťa chráni pred pádom je ten, ktorý ho má najradšej. A ten, čo ho nechá spadnúť, je ten nezodpovedný, ľahkovážny. Ale pozrime sa na to zo širšieho uhla. Možno si to neuvedomujeme, ale niekedy práve to, čo navonok vyzerá ako "nepomáhanie" môže byť paradoxne pre nás najväčšou pomocou. Ak totiž sme už od detstva zvyknutí, že pri nás vždy niekto stojí, niekto, kto nás podrží, podporí,zachráni, môžme to v dospelosti cítiť ako krivdu, ak sa dostaneme do situácie, keď sa tak nestane. A že sa do tej situácie raz v živote dostaneme, za to by som dala ruku do ohňa. Takže, čo je vlastne pre človeka lepšie ? Naučiť sa zvládať pády už od útleho detstva a považovať to za prirodzenú súčasť života, alebo spoliehať na pomoc druhého ? Už počujem hlasy, ktoré hovoria, že v živote ešte dostaneme veľa faciek, tak prečo nechať fackovať tých, ktorých milujeme už od útleho detstva ? Práve preto, aby aj malé "pády" nepovažovali za koniec sveta a vedeli sa bez pomoci iných postarať sami o seba. Možno by sa forma pomoci mala odvíjať od schopnosti dieťaťa zvládnuť situáciu. Takže sa naučiť rozlíšiť, čo dieťa samé zvládnuť môže a čo by mu mohlo vážne ublížiť. Ako rodičia však máme tendenciu dieťa podceniť. Lenže, tento nesprávny odhad môže v budúcnosti spôsobiť, že sa dieťa bude spoliehať na niečo, čo v danej chvíli nebude naporúdzi. Jazva, ktorá v ňom po takom zážitku zostane môže byť potom hlbšia. Aby ste si to dokázali lepšie predstaviť, ešte jeden príklad. Poznáte staré úslovie : Ak chceš človeka nasýtiť, nedaruj mu rybu, ale nauč ho loviť .. Z takýchto a podobných "banalít" sa potom môže odvíjať aj celoživotný postoj. To by možno mohlo vysvetľovať aj rozdelenie obyvateľstva na ľavicových a pravicových. Ľavicoví by podľa tohto pohľadu mohli byť tí, čo sa spoliehajú na pomoc od štátu a čakajú pomoc v podobe rôznych "barličiek". Pravicoví sú naopak tí, ktorí sa dokážu postarať sami o seba. Aj jedni, aj druhí sa k tomuto nejakým spôsobom museli dopracovať. Čo sa nenaučili výchovou, museli dohnať sami. Aby sme sa však nemotali iba v politike, aj viera vo svojom učení vychádza z tvrdenia : " Pomôž si človeče, aj pán Boh Ti pomôže." Pomáhať druhým je pekná a ušľachtilá vlastnosť. Nebolo by však na škodu veci naučiť sa rozlišovať, čo je pre človeka naozaj pomocou a čo len náplasťou na vzniknutú situáciu. A ak už sme rozhodnutí pomôcť, vybrať si formu, ktorá je pre neho naozaj optimálna. Pocit, že pri nás niekto stojí je veľmi príjemný, ale nemali by sme ho brať ako samozrejmosť. Preto, čím skôr sa naučíme zvládať svoje "pády", tým menej utŕžime odživota rán ..
Naučte sa padať ...
Príklad z bežnej reality. Vlastne, dva príklady pre porovnanie. Malé dieťa a rodič. Dieťa sa rozbehne a naberie nebezpečnú rýchlosť. Čakáte ako to dopadne. Spadne - nespadne ? Ak spadne, postaví sa, opráši a pôjde ďalej, alebo začne plakať ? A tu nastáva reakcia dospelého. Vlastne, niekoľko reakcií. Prvý rodič nevydrží " s nervami" a zastaví dieťa skôr, ako ono spadne. Ubráni ho pred hrozivým koncom. Druhý rodič počká, či dieťa spadne. A zase sa tu reakcie líšia. Prvý rodič reaguje skôr ako nastane reakcia u dieťaťa. Začne ho ľutovať. Dieťa väčšinou začne plakať, či už to predtým plánovalo, alebo nie. Druhý rodič si počká na reakciu dieťaťa - ak plače, utešuje ho, ak nie, usmeje sa a je v konečnom dôsledku naň tak trochu hrdý. Bežný zážitok, s ktorým sa v živote stretne každý z nás. Ale jeho dosah na naše životy môže byť rôzny. Uvažovali ste niekedy, ktorý z týchto prípadov je ten najsprávnejší ?
