Nemajetkové ujmy...

Človek má právo na ochranu osobnosti. Každý človek. Je však osobnou črtou človeka, čo považuje za urážku, ohováranie a ako sa s nimi dokáže vyrovnať. Čo tolerovať, čo už nie ? Keď sa človek stáva verejne známou osobnosťou, či už v politike, hudbe, či na divadelnej scéne,automaticky sa stáva terčom verejného záujmu. Verejnosť sa automaticky rozčlení na obdivovateľov, závistlivcov,nestranných pozorovateľov, totálnych ignorantov, či tzv. "agentov provokatérov." Každý z nich môže čítať, alebo vidieť v médiách tú istú osobu, a predsa ju každý vidí inak. Podľa svojich sympatií, podľa vlastného názoru si zvolí , ktoré noviny bude čítať, akými kauzami sa bude zaoberať. Nie naopak. Ja si vyberám noviny, nie noviny si vyberajú mňa. Už moja stará mama razili heslo, že uraziť ma môže len niekto, kto je na vyššej úrovni ako ja.Intelektuálnej, či morálnej. A tak, ak sa niektoré noviny predávajú ako bulvár, patria medzi menej hodnoverné, berie väčšina rozumne zmýšľajúcich čitateľov takéto noviny na ľahkú váhu . Samozrejme, že si tieto noviny nesmú dovoliť prekročiť hranicu slušnosti, napr. uverejnením fotomontáže s diskreditujúcimi zábermi. Otázne je, čo všetko možno hodnotiť ako diskreditujúce. Je to samotný článok, jeho obsah, alebo správanie človeka na verejnosti, jeho vystupovanie, jeho skutky a rozhodnutia ? Niekedy reakcia dotknutej osoby osloví čitateľa, diváka viac ako samotný článok. On sám vypovedá o skutočnosti viac ako si dokáže pripustiť. A tak si i ja utváram svoj názor na jednotlivé osobnosti podľa ich vyjadrení a káuz. Príde mi ako pokrytectvo zarábať na kauzách o údajnej ochrane osobnosti v čase, keď sa snažím verejnosť presvedčiť o svojom sociálnom zmýšľaní,a v niektorých ani netrvať na ospravedlnení, v postavení, v ktorom si len málokto dovolí mi oponovať a tváriť sa pritom ako morálne čistý človek.