Posledné želanie

Zdravili sme sa, obchádzali, prehodili pár slov, až som si všimla, že teta suseda akosi pochudla.Nikdy nebola plnoštíhla a teraz do nej chodila iba duša spávať. Povedala som to mame a ona mi prezradila, že teta je vážne chorá. Má niečo s krkom, či uzlinami, rakovinu. Ako dieťa som sa v tom veľmi nevyznala, ale vedela som, že rakovina sa nedá liečiť. Teda, pár prípadov sa našlo, ale v tom čase to bola skôr vzácnosť. Teta bola striedavo v nemocnici a doma. Schudla na 32 kg , ujo s ňou. Trávil s ňou všetok svoj čas. Neviem, čo v tej chvíli prežíval,čomu veril ... Viem len, že si vyčítal, že nemal ísť do toho Ruska, mohli byť spolu dlhšie. Keď teta cítila svoj koniec, poprosila ho, aby ju pochovával kňaz, ktorý ich zosobášil. Ujo chcel vyhovieť jej poslednej vôli. Šiel teda do tetinej rodnej dediny, za už spomínaným kňazom. Súhlasil,ale potreboval súhlas kňaza, ktorému spadali v mieste ich bydliska. Tento však súhlas nedal. Iba povolil, aby bol kňaz na pohrebe prítomný. Viem, že vtedy rozhorčilo moju čistú a spravodlivú detskú dušičku, že posledná vôľa je niečo posvätné, čo sa plnilo i najväčším kriminálnikom. Dovtedy bola pre mňa viera prejavom ľudskosti a citu. Tento kňaz však uviedol na inú mieru moje naivné ilúzie... Sú chvíle, kedy sa aj predpisy dajú obchádzať, keď za nimi stojí Človek.