" Slepá " spravodlivosť...

Bol večer, 11.apríla 2008. Skupinka mladíkov sa vybrala do baru na pár pohárikov. V podguráženej nálade boli hlučnejší ako sa patrí, a tak ich čašník upozornil, aby sa krotili. Vyšli teda pred bar. Od stanice k nim prichádzal mladík , ktorý bol tiež hlučný, no z trochu iných dôvodov. Spieval si. Čosi pritom pokrikoval. Jeden z podguráženej skupinky, nazvime ho Maroš, bol zjavne vytočený jeho spevom.Tituloval ho nezverejniteľným titulom. On mu podobne odpovedal, čo Maroša nemohlo nechať chladným. Vrazil mu dve rany päsťou. Keď chalan spadol na zem,stupil mu nohou na hrudník. Keď mal asi dosť, nechal ho na pospas osudu a autám, ktoré jazdili okolo, keďže sa celý incident odohrával na križovatke. Našťastie pre chalana, žiadne auto neprešlo cez jeho dochrámané telo. Okolo chalana sa vytvorila skupinka. Privolaná hliadka vraj iba skonštatovala, že si gangy navzájom vybavujú účty. Chalan sa v bezvedomí dostal do nemocnice. Tu spísali všetky vzniknuté zranenia. Krvácanie do mozgu, krvná zrazenina na mozgu, pohmliaždenie mozgu,zlomený nos, pohmliaždený hrudník obojstranné pohmliaždenie pľúc.. Osem týždňov strávených v nemocnici. Osem týždňov boja o život v spoločnosti svojich príbuzných, najmä matky, ktorá celé dni trávila pri jeho lôžku. Keď sa situácia zdala nádejnou a pacientovi sa uľavilo,stav sa opäť obrátil. Boj o život však prehral. Rodičia si sľúbili, že bude spravodlivosti učinené zadosť. Keď vyšetrovanie neprinášalo želateľné výsledky, rozhodli sa pátrať na vlastnú päsť. Vypytovali sa taxikárov, hľadali svedkov. V nádeji na úspech oslovili advokáta zvučného mena. Keďže neboli právne zbehlí,podpísali mu plnú moc. Verili v spravodlivé odsúdenie vinníka, ktorý sa pod váhou dôkazov k činu priznal. Verili v spravodlivý trest, ktorý dá vinníkovi pocítiť, čo spôsobil. Nechceli peniaze, ktoré im syna nevrátia. Spravodlivosť bola jediným ich cieľom. Dúfali v súdny proces s prokurátorom a svedkami a spravodlivým výrokom : V mene republiky.. Zrejme však nastala chyba v komunikácii, pretože predstava advokáta bola zjavne odlišná. Keďže mal ich plnú moc,jednal v ich mene. Ťažko však napísať, či aj v ich záujme. Prípad bol rozhodnutý samosudkyňou, bez účasti prokurátora, svedkov i poškodených. Aj bez osobnej účasti advokáta. Miesto rozsudku obdržali poškodení Súdny Rozkaz, voči ktorému mohli podať odpor do ôsmich dní. Šli teda s rozkazom za advokátom, ktorému vyjadrili svoju nespokojnosť. Ten ich presvedčil, že rozkaz vraj nemožno zmeniť. Proti výške trestu sa môže odvolať len prokurátor alebo obžalovaný. Jediné, čo ešte môžu dosiahnuť je nemajetková ujma. Veta o cene peňazí zjavne vypadla kdesi cestou. Maroš dostal tri roky v nápravnom zariadení s najnižšou ostrahou..Po čine ho vyhodili zo školy. Keďže mal devätnásť rokov, tri roky neboli tak veľa. Mohol ich dostať osem. A ak príde amnestia, možno to bude i menej. Jeho radosť s výsledku procesu nenechala na seba dlho čakať. Oslávil ho alkoholickým, či iným opojením na diskotéke,kde sa nezabudol pochváliť, aký je frajer.Rodičia chalana, ktorý prišiel o život však neoslavujú. Niet čo. Advokát síce sľúbil vysokú nemajetkovú ujmu, ale čo s peňazí, ktoré ani nemusíte dostať, nieto sa z nich ešte tešiť. Ľudský život už nevrátia...Nedávno som si prečítala článok o otváraní predajni s nábytkom, ktorý vyrábajú väzni. Článok vyzdvihoval až 80 %-tnú zamestnanosť trestne stíhaných , čo vraj prispieva k lepšej resocializácii. Ktovie prečo, mi to pripadalo ako ironický výsmech popri všetkých tých článkoch o dôsledkoch hospodárskej krízy a hromadných prepúšťaniach aj dlhoročných zamestnancov. Prepustených zamestnancov, obete zločinov posielame k psychológom. Naproti tomu nepoctivým ,násilným živlom, ktoré v bežnom živote nemajú záujem o slušný spôsob života a socializáciu svojho správania,vytvárame nové pracovné príležitosti, navštevujeme ich v nápravných zariadeniach, aby sa necítili osamelí a mimo spoločnosti, zabezpečujeme im najlepších duchovných, rekvalifikujeme ich a vôbec sa staráme o ich celkové pohodlie, aby im lepšie prešiel čas, kým budú znova hľadať kratšie cesty k bohatstvu, k obchádzaniu zákonov a podobne. Dokedy ešte bude tento štát rozmýšľať zvrátene ? Kedy sa pravdy dovolá slušný človek, ktorý nekradne,chce pracovať a pracuje ? A hlavne chce mať pocit, že jeho slušný prístup nielen bude ocenený , ale v prípade, že na to bude odkázaný, aj chránený spravodlivými zákonmi, ktoré sa navyše budú dodržiavať a používať v prospech toho, kto ich neporušuje. Zatiaľ však iba smutne konštatujem : " Mám chuť spraviť niečo zlé.." / možno mi potom bude ľahšie /