V i e r a , n á d e j , l á s k a.

Hodnota života narastá mierou jeho ohrozenia. Kým sme plný zdravia, elánu a energie , neuvedomujeme si, že to všetko môže byť len dočasné. Stačí malý okamih a to, čo denne berieme plným priehrštím sa stane zo dňa-na deň pominuteľným a vzácnym. Darja , 27 ročná zdravotná sestra , kráčala plná očakávania k lekárovi. S manželom plánovali druhé dieťa, a tak dúfala v tehotenstvo. Čakanie na vyšetrenie sa jej zdalo nekonečným. Konečne. Lekár ju vyšetril a zmĺkol. Čakala na svoj ortieľ. - " Nevyzerá to dobre. Tehotnosť môžeme vylúčiť. " Sklamanie prebehlo jej mysľou, no vyvstala ďaľšia otázka : "Čo nevyzerá dobre ?"- " Nemáte bolesti ? " Zamyslela sa nad otázkou a dospela k záveru, že ani nie, a tie občasné bolesti brucha pripisovala skôr približovaniu, či odoznievaniu cyklu. Lekár ju poslal na ultrazvuk. Výsledky ultrazvuku neboli dobré. Lekár zistil, že Darja má rakovinu vaječníkov a musí podstúpiť operáciu. Keďže túžila po ďaľšom dieťati, presvedčila doktora, aby jej jeden z vaječníkov ponechal. Všetko vyzeralo nádejne. Operácia dopadla dobre. Nastali však komplikácie. Praskla jej cieva, nastalo krvácanie do brucha, stratila dva litre krvi. Nasledovala druhá operácia. Histologický nález po druhej operácii vyzeral veľmi zle. Zhubný výsledok si vyžadoval náročnejšie liečenie.Lekári doporučovali ožarovanie. Darja však odmietla ísť do Komárna a liečila sa v Národnoonkologickom ústave na Klenovej. Tu jej povedali, že nemusí absolvovať chemoterapiu, kým nenastane recidíva. Podrobovala sa pravidelným trojmesačným kontrolám. Ponechaný vaječník sa snažil nahradiť funkciu odoperovaného a nastali ďaľšie problémy. Lekári usúdili, že pre zabránenie recidívy bude lepšie vyoperovať všetko . Myšlienka na ďaľšie dieťa sa stala neuskutočniteľnou. Po tretej operácii sa situácia trochu stabilizovala. Rok a pol fungovala Darja bez zdravotných problémov a naďalej sa podrobovala pravidelným kontrolám, už v polročnom intervale. Po jednej takejto kontrole absolvovala vyšetrenie na CT-čku a diagnostikovali jej potrebu chemoterapie. Pre Darju nastali ťažké dni. Podstúpila prvú kúru chemoterapiou. Prvý týždeň po chemoterapii takmer celý prespala. Cítila sa unavená a slabá. Napínalo ju na zvracanie, no zvracala len raz. Začali jej vypadávať vlasy. Keď jej ich zostalo na hlave len pár, rozhodla sa oholiť si hlavu dohola. Pamätá si ako v ten deň, keď sa vrátila od kaderníčky, kúpala malú a ona len ticho hladela do jej očí a zrazu sa jej vykrivila pusinka a do očí sa jej vtisli slzičky. Keď sa jej spýtala prečo plače, odpovedala : "Maminka, ja nechcem, aby si bola holohlavá..." Neubránila sa slzám. Začala teda nosiť parochňu. Doma však chodila bez nej. Holá hlava bola pre ňu tak prirodzeným javom, že sa častokrát vybrala von bez parochne a malá ju musela upozorniť : "Mami, vlasy !" Toto ťažké obdobie tak bolo sprevádzané mnohými úsmevnými príhodami. Napr. raz, keď odprevádzala svojich rodičov, nevzala si parochňu a vo dverách ju zbadal sused. Chudák, dostal šok od prekvapenia. Nevedela, či sa má smiať, alebo ospravedlniť. Rodina pre ňu bola veľkou oporou. V počiatočných fázach ju sprevádzala na vyšetrenia mama, neskôr manžel.Nebolo dňa, kedy by zostala sama, čo vnímala veľmi pozitívne. "Keby bolo viac chvíľ osamote, asi by to bolo dopadlo horšie." Priznáva Darja. Hlavou jej vírili rôzne myšlienky. Nikdy však nerozmýšlala o smrti. Obávala sa ako zvládne priebeh chemoterapií, či sa prebudí po narkóze, no nikdy sa nepoddávala myšlienke na koniec.Manžel i rodičia so sestrou sa starali príkladne. Sestra jej veľmi psychicky pomohla svojím humorom, ktorý sa často zvrhol v humor čierny. Raz sa so sestrou fotili a sestra utrúsila : "Aspoň budeme mať fotku na náhrobný kameň." Otec sa hneval ako si môžu z takej vážnej veci robiť žarty a snažil sa debatám o chorobe vyhýbať. Absolvovala štyri kúry a doktor sa rozhodol ešte pre dve. Protestovala, že sa dohodli na štyroch, no rodina ju presvedčila, že je lepšie podrobiť sa teraz ďaľším dvom terapiám ako sa vrátiť po roku znova na kúry. Súhlasila. Nesmela chodiť na slnko, nesmela sa škriabať na tele. Doktorka ju upozornila, aby sa v prípade nutnosti škriabala radšej cez šatstvo. Najprv jej to upozornenie pripadalo zbytočné, no stalo sa jej, že ju premohlo neprekonateľné svrbenie a ona neodolala a škriabala sa priamo na tele. Dodnes má na tom mieste stopy po škriabaní. Bola veľmi slabá. Častokrát tak slabá, že mala problémy zdvihnúť lyžičku a najesť sa. V tomto období sa rozhodla obrátiť na vieru. Pevne sa rozhodla, že ak sa po tejto terapii opäť postaví na svoje nohy , dokončí si všetky chýbajúce sviatosti / I.sväté prijímanie a birmovku / . Absolvovala šiestu terapiu. Výsledky boli dobré. Jej stav sa postupne zlepšoval. Naberala na sile, na sebavedomí, vlasy začali opäť rásť. Vyhrala. Porazila ťažkú chorobu vďaka viere , optimizmu a podpore všetkých, čo ju milujú. Svoj sľub ohľadne sviatostí dodržala, no pridala k nim ešte jednu - svadbu. S manželom sa rozhodli znovu spečatiť svoj manželský sľub, tentokrát pred Bohom. Svadba sa konala v Trnovci. Darje už dorástlo pár vlasov, preto váhala, či si dať parochňu, alebo ísť bez nej. Napokon sa rozhodla pre vlastné vlasy. Pripadala si ako populárna speváčka, ktorá z recesie provokuje svoje okolie účesom. Na svadbu prišli všetci blízki, ktorí Darju podporovali počas ťažkého obdobia liečby. Darja s manželom nechceli, aby im nosili dary. Všetci sa však tešili z ich víťazstva viery, nádeje a lásky. Darja nestratila vieru v šťastný koniec. Nevzdala sa nádeje, že všetko napokon "musí" dobre dopadnúť. V období, keď sa cítila najslabšia a zraniteľná, postavila ju na nohy viera najsilnejšia - viera v Boha. Vďaka svojim najbližším, ich láske a obetavosti sa jej podarilo nemožné - vyhrať nad ťažkou chorobou. A tak sa náboženská - Viera, nádej, láska stelesnila do príbehu obyčajného zraniteľného človeka. Človeka, ktorý neprestal veriť, nestrácal nádej a hlavne miloval život. Život so svojimi najbližšími, manželom a dcérou, ktorých láska dodala Darje silu ducha, premenenú časom v silu fyzickú. Veľakrát sa nám stáva, že si nevážime najzákladnejšie hodnoty. Pripadajú nám samozrejmé a nemeniteľné, no len do chvíle, kým akási "vyššia moc" nerozhodne o nás, o našom ďaľšom osude. A je len na nás, či necháme vyhrať prekážky, alebo sa rozhodneme ich zdolať. Ak si dopredu povieme, že to nemá zmysel, veď aj tak je v rukách "božích" , lebo v rukách "osudu", čo sa stane, pripravujeme sa vopred o šancu vyhrať. . Prepojenie medzi duchom a telom je veľmi krehké a zložité . Ak človek stratí vieru, nevidí žiadnu nádej a chýba mu láska blížneho, ktorý by ho v ťažkej chvíli podporil, sám seba pripravuje o šancu zvíťaziť nad "osudom". Upadne do duševnej depresie a spolu s duchom, ochabuje i jeho telo. Boj s akoukoľvek prekážkou sa pre neho stáva neprekonateľným, vopred prehraným. Nestrácajme preto nádej. Verme, že je vždy dobrý dôvod bojovať a nevzdávať sa. Vždy je tu niekto alebo niečo, kvôli čomu sa oplatí žiť, bojovať, obetovať sa. A možno je to niekto, o kom teraz netušíme a zoznámenie s ním na nás iba čaká. Naša stelesnená "nádej".