Naj... pohreb

Pohreb. Posledná rozlúčka, prejav úcty, povinná nutnosť, nepríjemná povinnosť. Niekto ho berie ako nevyhnutnosť, niekto ako prejav vďaky a uznania, niekto sa radšej pohrebom vyhne. Vždy je problémom, či zvoliť cirkevný, či občiansky, čo povedať, ako dlho rozprávať, komu dať na plecia tú ťarchu zvoliť posledné dôležité slová. Niekto si dá na tom záležať, niekto zverí túto poctu do rúk profesionálom - kňazovi, či rečníkom, ktorí nezaručujú, že zosnulého poznajú v rovnakom svetle ako jeho príbuzní. A tak sa posledná rozlúčka, tá najdôležitejšia a už neopakovateľná stáva len kopou otrepaných fráz. Ľudia potom odchádzajú so zmiešanými pocitmi, že si ten ich zosnulý zaslúžil niečo krajšie, príbuzní citlivejšie a pod.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (8)

Každý pohreb je iný, má inú dôležitosť. Niekedy poznáme zosnulého osobne, niekedy je našou bývalou kolegyňou, alebo príbuzným niekoho, na kom nám záleží. Podľa tohto vzťahu samotný obrad aj vnímame. A tak mi paradoxne "prirástol k srdcu " obrad bez slov. Bol to prvý obrad, ktorého som sa zúčastnila, dovtedy netušiac, že je aj táto možnosť. Zosnulý viedol rozporuplný život, opustil rodinu, keď ho najviac potrebovala a všetkých okolo seba klamal pre moc peňazí. Urobil dosť podvodov na to, aby si "zaslúžil" cirkevný pohreb a každé slovo, hoc dobre mienené, /veď o mŕtvych už len v dobrom/ vyznievalo príliš farizejsky. A tak sa príbuzní rozhodli využiť túto netradičnú možnosť Tichej rozlúčky. Tichá rozlúčka vlastne nebola úplne tichou, len pri nej neodzneli žiadne slová, ani modlitby, ani básne. Vzduchom sa niesli iba tóny hudby. Niekoľko vybraných skladieb. Upokojujúce tóny sa striedali s emotívnymi. Prichytila som sa pri hĺbavom uvažovaní o tom, aký asi tento človek bol, prečo si zvolil práve tento životný postoj, na čo asi myslel v svojich posledných minútach a či ho niekedy mrzelo, že sa nerozhodol žiť ináč. Uvedomila som si, že moje myšlienky podfarbené zvukovou kulisou boli krajšou formou rozlúčky s ním ako akékoľvek zbytočné a už nepodstatné slová. Že táto tichá forma dáva príbuzným možnosť rozlúčiť sa so zosnulým po svojom, či už výčitkami, spomienkami na to dobré, alebo duchom neprítomným postojom. A ak je pravdou, že duša opúšťa unavené telo a poletuje kdesi v priestore, tak si tam určite mohla nájsť to svoje, čo mala s každým z prítomných spoločné. V tej chvíli som si vduchu vyslovila skromné prianie mať možnosť rozlúčiť sa s tými, ktorých milujem práve touto formou. Poznámka : Nie je mojim zvykom uvažovať o vlastnej smrti, ale blogová reťazovka urobila svoje a donútila ma zamerať sa na chvíľu aj týmto smerom.Vďaka za pochopenie.