Sladkých šestnásť.

Moja dcéra sa mi zdôveruje. To považujem za veľké pozitívum. Aspoň v tomto smere mi to vyšlo. Ale obviňovaniu sme sa nevyhli. Nedávno napríklad prišla s tým, že nezdravo varím. Ona je kvôli tomu tučná a nikto si ju nevezme. Nemôže sa moderne obliekať, lebo všetko šijú iba na vychudnuté vyžle a ja s ňou nechodím do značkových predajní. Vraj mám začať zdravšie variť, aby ona schudla.Predstavila som si kuchyňu svojich rodičov, oproti ktorej je tá naša diétna.Snažila som sa jej pomôcť, a tak som sa ponúkla, že jej pomôžem schudnúť. Dala som jej rady typu nejesť po určitej večernej hodine, napiť sa pred jedlom, cvičiť, či dať si večernú prechádzku pred spaním. Dokonca som sa ponúkla, že by sme mohli cvičiť spolu. Spomenula som si na vlastné pokusy schudnúť, kedy som o siedmej večer poctivo cvičila a môj otec, v snahe vyhovoriť mi to, smažil v kuchyni hranolky, ktorých vôňa sa šírila celým bytom a ešte mi pripravil tanier s nápisom : Zjedz ma ! Povedala som si, tak toto nie ! Ja svoju dcéru budem podporovať ! Na moje prekvapenie sa táto moja snaha nestretla s takým nadšením ako som očakávala. Dcéra protestovala, že nie ona cvičiť, ale ja mám zdravšie variť. Že chudnúť sa dá stravou a nemusí vôbec cvičiť. Veď aj v IN-ku písali, že celebrity chudnú diétami. Ach to IN-ko. Novodobá biblia. Jej účinky vo mne vyvolali túžbu stať sa prispievateľkou tejto novodobej modly, aby moja dcéra konečne počúvla aj moje rady. A tak vyhralo IN-ko. Dcéra si vybrala diétu, pri ktorej si jedlo rozdelila na štyri rovnaké diely. Zjedla jeden a 20 minút čakala, či ešte cíti pocit hladu. Ak áno, pokračovala. Ak nie, prestala. Ona samozrejme pokračovala, čím sa jej doba stravovania značne predĺžila. Niečo na tom bolo, keď človek asi tak hodinu je, nemá kedy byť hladný. Len akosi nebolo vidieť účinok. Pri pohľade na ňu mi napadla veta : " Aby schudla, stále rozmýšľa nad tým, čo by zjedla.." Bolo mi jej ľúto, a tak som kúpila zeleninu a pomohla jej spraviť zeleninovo-cestovinový šalát. Jedla ho stále. Na obed, na večeru. Večer som na nej videla, že by niečo zjedla. Ale mlčala som. Musím ju podporiť, sľúbila som si. Trápili sme sa takto dva-tri dni. Výsledok sa nedostavoval. Možno polkila, ale nič viac. Bolo mi jej ľúto. Ale, komu niet rady ....Po troch dňoch som prišla domov a dcéra bola u našich. Keďže dlho nechodila, šla som za ňou. Naskytol sa mi úžasný pohľad. Dcéra sedí za stolom, pred sebou misu teplých, čerstvo vytiahnutých oškvarkov , chlieb ako pre drevorubača a k tomu papriku a paradajky. Na tvári šťastný úsmev. Prečo mám sakra pocit, že som zlyhala ?