Počujem nejaký zvuk. Čakám. Starý zhrbený ujo v oranžovej veste pozerá ako na zjavenie a ja ako na poslednú záchranu, poslednú nádej, ktorá mi povie, čo sa deje. Hovorí, áno, to je konečná. A ja vidím pred sebou tú chvíľu, keď lekár vo filme už iba konštatuje smrť. There is no help! Som v Čiernej nad Tisou. Aj v prdeli by sa to dalo nazvať. A to som o 15 minút mala byť u babky. V Humennom. Päť minút si vravím nerev. Je síce veľa hodín, každú chvíľu začne liať, ale nerev. A tak sa nasledujúce minúty smejem, a venujem ich preskúmaniu tejto dedine, či mestu. Proste na konci Slovenska. Na konci sveta. Niekde medzi pravdou a klamstvom. Svetlom a tmou. A idem sa poobzerať. Tak skoro sa tu nedostanem. Hádam nikdy. No jediné, čo tu vidím sú chlapi s fľaškami v ruke, čo melú po maďardsky. Ho.no im rozumiem, a aj tak na mňa zazerajú, že nech nenačúvam. A zamilovaní párik, ktorí nechal na stene pamiatku na svoju lásku : Gurí + Labáj. Nemám odvahu si tipnúť, ktoré z toho je dievčenské a ktoré chlapčenské meno. Alebo je to stopa po teplých? No po veľkej láske určite ! Číslo na niekoho. Nie neodpíšem si ho, teraz nie, ponáhľam sa, aby som videla, čo najviac z miesta na konci sveta.
Konečne mi ide vlak naspäť. Možno sa ešte dnes dostanem ku babke. Sedím vo vagóne a pozerám rovno na cigánov. Melú po maďarsky a tvária sa, že im rozumiem, no ja im opäť nerozumiem ani len to ho.no.
V ďalšej dedine pristúpi hádam sedem deti a dve mladé slečny? Panie? Neviem. Ale dopriala by som ich deťom lepšie matky. Najprv ho zbila, lebo si nechcel sadnúť. Potom ho trepla ešte raz lebo nechcel zavrieť ústa. Reval na celý vagón. Dieťa po kamarátkinej vyhrážke, že mu vybije všetky zuby, keď neprestane, stíchne. A pod vyhrážkami vlastnej matky, že : „Ja ho tu nechám! Ja ho normálne nechám vo vlaku. S nami nevysadá. Neberiem ho! Neboli to cigánky. Boli mladé, neskúsené , z konce sveta , z konca Slovenska. A najskôr hlúpe, aj keď to už súdiť ja nebudem, na to je tu niekto iný.
V M. si ku mne prisadne ujo železničiar. Je milý. Konečne mám pocit, že civilizácia. Rozprávame sa o všeličom. A tiež o tom ako som bola na úplnom konci Slovenska. Celý čas sa usmieva a sranduje. A ja s ním. A nakoniec mi dal cuketu. Urob babke dobrý obed. A ja že dobre. Urobím. Cuketu poznám. Babka bude celá rada. Bude musieť. Nebyť toho, že cestujem až do Čiernej nad Tisou, nejedla by zdravú cuketu zo záhradky. Ale nejaké kuracie mäso, ktorého sa už za svoj dlhý život prejedla...
Ale podstatné na tom je, že sa mi podarilo dostať ku babke. Milý ujo železničiar mi to ujasnil. Že v Košiciach sa vlaky rozpájali. Jeden do Humenného a druhý do Čiernej nad Tisou. A ja som sedela v zlej časti. Čo som samozrejme nevedela a štíkačka lístkov mi to nepovedala. Tá by sa riadne bavila, keby videla môj výraz v tvári, keď som došla do Č. n. T....a hlavne, že som šla priamym spojom z Popradu až ku babke. Lebo neviem cestovať vlakom, a vždy niečo popletiem. /:D/
A možno sa začnem naschvál stracať, aby som videla ďalší kúsok sveta...
