3. máj
Určite to nie je iba moje zdanie, že sa čas stále viac zrýchľuje. Za rok, od môjho pobytu v nemocnici, sa veľa vecí zmenilo. Radikálne som upravil stravu. Mám o jedenásť kíl menej. Rok som sa nedotkol akéhokoľvek alkoholu. Do roboty chodím iba pár krát do mesiaca. Som vyspatejší a ani jedinú celú noc som od vlaňajška neprebdel. Cítim sa oveľa lepšie, vracia sa mi kondička. Zmenil som lekárov, mierne mi klesol tlak.
Pri fotení stagnujem. Dostávam sa ku hranici, kde vidím, že sa už iba opakujem. Citujem sám seba. Treba sa posunúť hlbšie. Možno od popisnej fotky, kde som chcel mať všetko ostré, správne umiestnené vo formáte, dobre nasvietené, ku zaznamenávaniu emócie.
Netuším, či sa mi podarí nájsť nejaký spôsob, ako to urobiť. Ale niekedy sa to časom vyvŕbi aj samo.
Pri jednej z mojich túlačiek som našiel nezvyčajný kameň. Sú v ňom dve inofarebné vrstvy, Vyzerá to ako skamenený kus dreva, alebo živočícha medzi ďalšími vrstvami usadenín. Okrúhly tvar poukazuje na to, že ho opracoval pohyb v nejakom riečišti.
Odložil som ho medzi moje iné nájdené kamene.
No štruktúra na kameni mi nedávala spávať.
Po návšteve výstavy sochára a kamenára vo Vrútkach som sa rozhodol dať ten kameň rozrezať v jeho dielni.
Na internete je množstvo videí, kde rozrezávajú kamene na malej kotúčovej píle. Do rezu neustále kvapká, alebo tečie voda. Rez je čistý a kameň je po ňom rozrezaný takmer na súmerné polovice. Niekedy vnútri nie je nič. Občas sa objaví dutina, v ktorej sú rozličné štruktúry, niekedy objekty. Takú nejakú predstavu som mal aj ja.
Prvým prekvapením bolo, že kamenárska dielňa, ktorú som si vybral, zmenila majiteľa. Sochár už tam nie je. Nový majiteľ mi sľúbil kameň rozrezať. No namiesto malej kotúčovej píly použil nejakú rozbrusovačku. Zarezal asi do tretiny kameňa a zvyšok praskol.
Účel to splnilo. Štruktúra, ktorú bolo vidno zvonka, bola taká istá aj vnútri. Zahrdzavené plochy spôsobila tečúca voda, ktorá sa dnu dostala malými prasklinami. Možno by to vyniklo ďalším brúsením. Rozrezaný (prasknutý) kameň som si zatiaľ odložil.
Ale v tej dielni by som si už asi žiadny kameň rozrezať nenechal.
S rašiacimi listami sa začala objavovať pouličná tvorivosť vo verejnom priestore.
Pri fontáne na Severe som našiel obrázky detí, ktoré namaľovali kriedami na chodník.
Ženy zo štrikovacieho krúžku zasa obštrikovali stromy na námestí Francúzskych partizánov.
4.máj
V rámci zvyšovania mojej kondičky chodievam niekoľkokrát do týždňa na desaťkilometrovú kolobežkovú vychádzku.
Jazdím stále po tej istej trase - cyklochodníku z Martina do Vrútok a naspäť. Trvá mi to pol hodinu tam, chvíľu prestávka vo Vrútkach pri mestskom úrade, a pol hodinka naspäť. Vždy si so sebou beriem aj fotobatoh. Chcel by som nafotiť volavku popolavú. Keď som chodieval na kolobežke ráno z nočnej popri Turci, neraz som ju vyplašil. Za posledné obdobie sa neukázala.
Zato vo Vrútkach som na druhej strane Turca zbadal kačku divú s malými kačkami.
Viem, kde a kedy mám malé kačky hľadať. No to, že sa objavili začiatkom mája ma prekvapilo. Inokedy to bývavalo až na konci mesiaca, prípadne začiatkom júna. Utešený je aj počet malých kačiek na obrázku. Nikto nevie, koľko sa ich dožije dospelosti.
Pred rokmi som pozoroval kačku s malými. Zdržiavala sa stále na tom istom mieste na potoku Jordán v Priekope. Na začiatku mala sedem malých. Po asi mesiaci zostali iba dve. Pravdepodobne líška, kuna, alebo nejaké vtáky - dravce si z nich urobili zdroj potravy.
9. máj
Od rána až do večera
Prvé lúče na trávniku pred domom.
Káčer zbadal objekt svojho záujmu.
Po daždi sa zlepšila viditeľnosť.
Drozd
Lastovička
Historická lokomotíva
Pri prechádzaní cez mestskú časť Priekopa som zazrel pomedzi stromy prechádzajúci vlak. Bol som asi sto metrov od trate. Vlak ťahala parná lokomotíva. Aj keby som to všetko stihol vyfotiť, boli by to iba kríky, za ktorými sa niečo mihlo. Keď som sa dostal ku trati, videl som iba zadnú časť vlaku ďaleko odo mňa. Viem, že za parným vlakom vždy chodieva v nejakom čase takzvaný hasičský vlak s cisternou, ktorý je pripravený uhasiť prípadný požiar po prejdení parného vlaku. Na ten som si chvíľu počkal. Ťahala ho lokomotíva, ktorú volajú Bardotka podľa tvaru prednej časti.
Až dva dni po akcii som sa dozvedel, že parný vlak si objednali nejakí zahraniční fotografi. Nikde som sa o tom dopredu nedočítal, tak som ani nemohol reagovať. Ale slovenské parné lokomotívy, ktoré jazdia na takýchto podujatiach už mám v svojom archíve všetky nafotené.
Nečakaný objekt
Veterán na križovatke
Pred západom slnka.
14. máj
Pri mojej pravidelnej jazde na kolobežke som zbadal netradične našuchoreného vtáka, ktorí stál na cyklochodníku.
Vrátil som sa niekoľko metrov naspäť. Stále nosím so sebou fotoaparát, tak som si z neho urobil desiatku obrázkov.
Na stránke s fotografiami vtákov mi niektorí členovia napísali, že je to malý drozd a aby som ho zodvihol zo zeme a položil ho niekam na strom.
Jeho mama je určite nablízku a stará sa, aby nezomrel od hladu. No keď som sa asi po hodine vracal po tej istej trase, už som ho nenašiel.
17. máj
(Tieň, persóna, synchronicita)
Stále ma neopúšťa záujem o Junga a jeho dielo. Dostal som na Vianoce od synovej rodiny poukážku na nákup kníh v hodnote 30 €. Niečo som k tomu priložil a kúpil som si ďalší diel Jungových vybraných spisov.
Snažím sa pochopiť jeho state o tieni, persóne, synchronicite.
Tieň
V každom človeku sú miesta, udalosti, situácie, vlastnosti, s ktorými nie je spokojný. Najradšej by ich nemal. Nechce ich nikomu ukazovať, často si ich neprizná ani sám pred sebou. Potláča ich, snaží sa na ne zabudnúť. Tieň je všetko, čo skrývame pred okolím. Je to naše druhé ja a nedá sa ho zbaviť. Najlepšie, čo s ním môžeme urobiť, je prijať ho. Naučiť sa s ním žiť. Má v sebe skrytú energiu, ktorá sa dá použiť pri tvorení. Ukazuje nám naše slabé stránky.
V sne sa tieň objavuje ako osoba rovnakého pohlavia ako snívajúci človek. Mne sa sníval ako veľmi vysoká postava (oproti ostatným ľuďom). Často to tak býva, že nízkym ľuďom sa tieň javí ako vysoká postava a vysokým ako nízka.
Persóna
Ľudia si na seba navliekajú rozličné masky. Na karnevale je to očividné a priznané.
No v skutočnom živote sú tie masky skrytejšie. Radi by sme boli, keby ich ostatní nebrali ako masku, ale ako skutočnú podobu toho, ako vyzeráme. Ako sa chováme. Chceli by sme, aby nás tak ostatní vnímali. Niektorí ľudia sa so svojou maskou stotožnia. Pritom stratia svoju skutočnú tvár.
Persóna sa v súčasnosti môže realizovať na sociálnych sieťach. Napríklad tam uverejňujeme iba veci, ktorými chceme zapôsobiť na ostatných. Alebo sa robíme lepšími, ako sme v skutočnosti.
Synchronicita.
Stále si zapisujem svoje sny. Niektoré mi nedávajú zmysel. Niektoré ma aj trochu vystrašia.
Jeden z nich bol o tom, ako som prechádzal pešo cez križovatku v meste. Z odbočujúceho nákladného auta sa na cestu smerom ku mne vysypal náklad lešenárskych trubiek. Videl som, ako sa na mňa rútia. V poslednej chvíli som sa uhol a nejako som to prežil.
Sen sa mi nepáčil. Už viackrát sa mi stalo, že po takom sne sa mi niečo podobné stalo aj v skutočnosti. Dával som si oveľa väčší pozor pri šoférovaní.
Asi dva dni nato som sa mal v meste stretnúť s bývalou spolužiačkou zo základnej školy. Prišla do Martina na pravidelnú kontrolu do nemocnice. Chcel som ju vyzdvihnúť a poukazovať jej mesto. No jej vyšetrenie sa predĺžilo a ja som mal ísť na pár hodín do roboty. Tak sme sa dohodli, že ju iba vyzdvihnem pred nemocnicou a odveziem na vlakovú stanicu. Trochu som sa dostal do časového stresu. Kým som prešiel ku nemocnici cez štyri svetelné križovatky v popoludňajšej špičke, mal som malú rezervu, aby sme všetko stihli.
Cesta ale prebehla pokojne. Tesne pred stanicou mi v zúženej časti cesty vybehlo z protismeru auto so spišskonovovestskou značkou do cesty. Išiel som pomaly, opatrne. Tak som bez problémov zastavil. Aby nemusel cúvať v zákrute, vycúval som kúsok ja a bez problémov sme sa obišli.
Považoval som to za vyriešené.
Keď som sa autom vracal z roboty domov, videl som pred sebou stáť v strede cesty v protismere auto. Odbočovalo z hlavnej cesty na vedľajšiu, k obchodnému centru a čakalo, kým prejdem. Keď som sa už dostával takmer na jeho úroveň, od nákupného centra sa medzi nás vyrútilo iné auto. Nielenže nedalo prednosť mne. Odignorovalo aj danie prednosti autu stojacemu v križovatke. Keby som nedupol na brzdu a nevytočil riadenie ku krajnici, boli by sme sa zrazili.
Alebo ďalší "prípad" synchronicity: V sne som videl ako sa po stole pomaly približuje šálka ku miske. Vedel som, že keď sa stretnú, cinkne to. Počul som pri dotyku ten zvuk, ale uvedomil som si, že to cinkli hodiny na stene. Tie cinkli naozaj v obývačke. Presne v tom okamihu som sa zobudil.
18.máj
Vonku už niekoľko dní po sebe prší. Prehľadávam CD a DVD archív s mojimi fotkami. Z jednej reklamnej agentúry mi poslali mail, že by chceli použiť jednu z mojich starších fotiek pre ich zákazníka. Hľadal som originálne dáta. Popri nich som našiel aj pár starších obrázkov, kde trochu tie mnou hľadané emócie boli.
20. máj
V Martine, pred nákupným centrom na konci pešej zóny, je na podstavci vystavené torzo sanitky, ktorú poslalo združenie Sanitky pre Ukrajinu do ukrajinského mesta Izium. Sanitka sa niekoľko dní po predaní stala terčom ruského dronového útoku. Pri ňom zahynulo niekoľko vojakov.
Zarážajú ma komentáre pod obrázkom na sociálnej sieti. Niektoré sú nepublikovateľné, vulgárne, schvaľujúce počínanie Rusov na Ukrajine. Veľa ľudí to poburuje. Kto to dovolil tam vystaviť? Dozvedám sa, že Ukrajinci si za vojnu môžu sami. Nemali sa brániť. Mali Putinovi dať všetko, čo si pýtal a vojna by nebola. Pripomína mi to výrok jedného nemenovaného ministra: "Nakoniec, ako platí, raz ten Rus odíde. A to platí vždy."
Lenže to násilie drieme aj v našich obyčajných ľuďoch. Na jednej z ulíc Martina bolo dlhší čas odparkované vozidlo. Keď sa menila parkovacia politika mesta, zrazu stálo na mieste, kde sa vyberá parkovné. Mestskí policajti mu nasadili papuču. Na sklo nalepili číslo telefónu, kam treba zavolať, aby papuču, po zaplatení pokuty, odstránili. Nikto sa neozval. Všimli si to frajeri, ktorí si potrebujú vybiť svoju frustráciu a auto pravdepodobne bejzbalkami rozbili.
Za orchideami.
Pred pár rokmi som si pri túlaní po kopcoch vyfotil rozkvitnuté kvety. Známa, zaoberajúca sa rastlinkami, mi na sociálnej sieti napísala, že je to divorastúca orchidea. Vybral som sa na to miesto aj dnes pred západom slnka. Konečne prestalo pršať a zatiaľ to na dážď ani nevyzerá. Aj keď na večer hlásili búrky.
Orchideu som našiel. Boli tam štyri rastlinky vstavača bledého. Rástli vo výške asi 600 m.n.m. Je to skalnatý vápencový výbežok, prikrytý zeminou, ktorý sa neobrába a asi ani nekosí.
Z toho miesta vidno aj Chleb. Po daždivých a chladných dňoch sa na ňom objavil nový sneh.
21. máj
Nebol som dlhšie pozrieť stavbu martinskej nemocnice. Dnes neprší. Vybrali sme sa tam so ženou.
Na stavbe už stojí všetkých deväť žeriavov. Pomaly to pribúda.
Betónujú piliere podzemných podlaží.
Pri internátoch lekárskej fakulty sme stretli nové pani doktorky. Na chodník si písali svoje mená.
24. máj
Pinka obyčajná
26. máj
Internet (ktorý presne vie, čo ma zaujíma) mi ponúkol informáciu. Cez Vrútky by sa mal presúvať autovlak s veteránmi, ktoré sa zúčastňujú pretekov 500 kilometrov slovenských. Idú z Bratislavy do Popradu. Minulý rok som si bol historické autá nafotiť pri ich príchode do Turčianskych Teplíc. Tam by mali prísť 28. mája.
Na stanicu som sa vybral s hodinovým predstihom. Niektorí fotografi sa minulý rok riadili cestovným poriadkom, podľa ktorého mal vlak prechádzať cez Vrútky okolo dvanástej. Išiel o pol hodinu skôr a mnohí fotografi ho nestihli.
Čas som si krátil pozorovaním množstva ľudí, presúvajúcich sa z a do neustále prichádzajúcich a odchádzajúcich vlakov.
Zrazu prišiel od rušňového depa krátky vlak, na konci ktorého bola zaradená historická lokomotíva, ktorú volajú Pomaranč.
Vlak, na ktorý som čakal sa neobjavoval. Počítal som, že do jedenástej určite príde. Bolo takmer dvanásť, keď som začul rozprávať jednu železničiarku, že o trištvrte odišiel zo Žiliny. Stojí niekde na bočnej koľaji a púšťa pred seba všetky pravidelné rýchliky.
Až po dvanástej sa objavil na vzdialenejšom nástupišti a zastal.
Krásne autá, netradičné pohľady.
Po jeho odchode sme ešte stihli so ženou krátku cestu na Liptov. Boli sme zaviezť nejaké veci rodine na chatu.
Tam mi vnučka chcela ukázať svoj najnovší objav. Veľký chrobák, ktorý sedel na stene už tam nebol. Ale našli sme trochu menšieho. Rovnako pekného.
Mal by to byť tvrdoň deväťsilový.
Pri potoku rastie hluchavník žltý, Galeobdolon luteum
Priletel aj celkom pekný motýľ. Zaskočila ma jeho výrazná, kontrastná farebnosť. Pravdepodobne iba nedávno opustil kuklu.
Je to piadivka obyčajná.
Cestou naspäť sme sa na chvíľu zastavili v Mikuláši. Slnko, chvíľu pred búrkou, osvietilo Roháče.
Júnový sumár, z technických príčin, uverejním až v druhej polovici júla.
Obrázky sú nahraté v lepšom rozlíšení. Treba si ich otvoriť v novom okne.
