Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Nemám rád ľudí, ktorí namiesto toho aby ukázali, čo za minulý rok urobili, vyťahujú výhovorky: "Bolo málo času. Museli sme chodiť do roboty. Na budúci rok to bude určite lepšie."Aj ja som chodil do roboty. Často ma to vôbec nebavilo. Počítal som hodiny do konca smeny ... Napriek tomu som sa aj ja občas utrhol a nafotil som si niečo pre seba.
O pani Michňovej som sa dozvedel náhodou. Dala si u nás vytlačiť knižočku o jej susedoch a mojich rodákoch. Už len to bol dostatočný dôvod, prečo som s ňou chcel urobiť rozhovor. Čo mi prezradila, si môžete prečítať nižšie.
Do včera som to neriešil. Samozrejme mi vadia bezohľadní šoféri, ktorí sa občas zaraďujú predo mňa tak, že musím brzdiť. Že sa mi už dvakrát stalo pri Považskej Bystrici, že sneh z rýchleho pruhu odhŕňal iba jeden odhŕňač a ja, keď som ho chcel obísť, dalo sa to iba po pravej strane s tým, že ma zavalil kilami špinavej brečky. Menej skúsený šofér, ktorý nemá zapnuté stierače zrazu ide s hrubou vrstvou snehu na prednom skle aj sto metrov.
Bociany odleteli okolo 20.augusta. Iba chorí a slabí sa tu ešte chvíľu motali. Ale ani tých už nevidieť.Fúka ostošesť. Aj čas uháňa. Ako sa mohli výrobcovia hodín dohodnúť (kartelovo), že všetci rovnako zrýchlia čas? Nestíham to sledovať.
Nejako som sa zacyklil. Výjsť z tých sračiek. Už to trvá príliš dlho. Sedel som na nebezpečnom okraji brala, kúsok od St.Malo. Stalo sa mi to zasa po veľmi dlhom čase, že mi nesedeli svetové strany. Slnko zapadalo na mieste, kde som to vôbec nepredpokladal. Mal by tam byť podľa mojich skúseností a orientácie sever. Bol tam západ.Nakoniec som sa s tým zmieril. Nič iné sa s tým ani nedalo urobiť.
Je to neuveritelných šesť rokov, čo som po návrate z roboty našiel v spálni Babočku pávookú. Vyfotil som ju vtedy a dal na blog ako jeden z mojich prvých článkov. Odkaz je nižšie.Minulý týždeň, keď som si v robote v kuchynke varil vodu na čaj, zbadal som z vonkajšej strany okna priletieť veľkého motýľa.
V poslednej časti nášho rozhovoru s Antonom Šoukalom sú ukážky z jeho kresieb, obrazov a niektoré fázy z animovaných filmov.K obrázkom pripísal tieto komentáre:
Ďalší príspevok do mojej zbierky obrázkov z cyklu Vonku a vnútri. Pripomína mi to príhodu, keď opitý Fero Kalina hovoril, že je určite možné prejsť cez stenu. Že bunky človeka sa rozostúpia bunkám steny a za ňou sa zasa spoja do pôvodného človeka. Len treba prísť na to, ako to urobiť.
V tretej časti môjho rozhovoru s Antonom Šoukalom - amatérskym spisovateľom, maliarom a animátorom, sa venujeme politike, cestovaniu, zamestnaniam, písaniu a náboženstvu.
Druhá časť rozhovoru s Antonom Šoukalom - amatérskym spisovateľom, maliarom a animátorom. V nej sa venujeme niektorým animovaným filmom z jeho archívu.
Po roku som si prešiel všetky rozostavané časti diaľnice. Na mnohých miestach je urobený kus roboty. Lávka medzi Vrútkami a Kľačanmi je takmer hotová. Výstavba diaľnice je asi v polovici. Ako to tu vyzeralo pred rokom možno vidieť v mojom článku z vlaňajška - link ku nemu je dole pod článkom. Keď sem prídem zasa o rok, malo by byť všetko pár mesiacov pred dokončením.
Ako hovorí svojimi slovami: Som nielen amatérsky maliar, ktorý predal len jediný obraz. Som aj spisovateľ, ktorému nevyšla ani jedna kniha, aj keď som toho veľa napísal. Nielen to. Ešte navyše som celou dušou aj telom amatérsky filmár a animátor.
Dnes čiernobiela. Parné lokomotívy som v detstve nikdy nevidel farebné. Vždy boli špinavé a čierne. Preto som tú dnešnú odfarbil.
Pôvodne sme neplánovali, že budeme chodiť iba po miestach, ktoré majú v názve zdrobneninu. Nakoniec to ale tak vyšlo. A vôbec neľutujeme. Vybrali sme sa do Lúčok, trochu si zaplávať v termálnej vode. Pekné počasie, tak sme vyrazili so ženou hneď ráno.
V sobotu odchádzam z mesta pešo pomedzi kasárne a garáže. Zatiaľ bez konkrétneho cieľa. Možno pozrieť moju jabloň. Či ju za posledný rok niekto nevypílil. Najskôr treba prebrodiť Jordán. Aj keď je v ňom trocha viac vody, po kameňoch sa dostanem na druhú stranu suchou nohou.
V pondelok 25. marca sa mi po pol šiestej ráno na tachometri číslo 99 999 zmenilo na 100 000. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa to stalo človeku, ktorý sa odmalička teší na to, ako si kúpi auto. Ako bude jazdiť a nevie sa dočkať osemnástych narodenín, aby si urobil vodičák. Ja som nič také necítil. Do svojich 45 rokov som ani nepočítal, že niekedy nejaké auto budem potrebovať.
Po dlhom čase pekné počasie. Už sa zdalo, že prichádza jar. No napadal nový sneh a v hlbokých fatranských dolinách to vyzerá ako uprostred zimy.Škoda v takom počasí sedieť doma. Zobral som si fotoaparát, statív aj požičanú kameru. Stálo to zato.
Aj keď je ešte chvíľu kalendárová zima, sneh v meste sa už roztopil. Občas zafúka teplejší vietor. Na vyhriatych stráňach začínajú kvitnúť prvé kvety.
Mal som asi desať rokov. Večer, okolo ôsmej, prišla mama zvonka a povedala, že počula kuvikať kuvika. Podľa povery to malo veštiť smrť v okolí. So strachom som sa pozrel von oknom. Dali sa jasne rozoznať kontúry drevenice za potokom, v ktorej kedysi bývala babka. Mesiac v splne osvetľoval aj dom starých Mikušovcov na Rakovci vedľa Hrábia. Muselo to byť niekedy na jeseň, v zime, alebo skoro na jar, pretože orech pri dome nemal lístie. Asi o pätnásť rokov neskôr som namaľoval malý obrázok, ktorý mi pripomínal atmosféru toho večera.
Po niekoľkých dňoch, keď sa kvôli nepríjemnému vetru nedal vystrčiť nos z domu, je dnes pokojnejšie.Za mestom v poli na mojej obľúbenej jabloni chytili jabĺčka "mandarínkový" výzor.
