Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Chvíľu trvalo, kým sme sa dočkali priaznivej predpovede počasia. V sobotu by to mohlo vyjsť. Posledná možnosť v tomto roku, urobiť si pekný výlet.Obloha bez mráčika.Tri hodiny hore, dve dolu. K tomu dobrá viditeľnosť.
Z Martina som odchádzal okolo pol štvrtej ráno. Päť centimetrov nového snehu pokrývala škrupina zamrznutej vody. Pršalo a mrzlo. S malou dušičkou som vyšiel na cestu. Kým na chodníkoch a parkovisku som sa ledva udržal na nohách, cestu pokrýval posypaný kašovitý sneh. Niekde bola bez snehu iba mokrá.
Muž odišiel od ženy a šiestich detí. Založil si novú rodinu s novou ženou. Narodila sa im dcéra.Jeho najstarší syn Adam o tom natočil osemdesiat minútový dokumentárny film.Podrobný obsah písať nebudem. Je to nový film, ktorý práve prichádza do kín. Stihol už získať cenu divákov na festivale v Jihlave.
Keď som mal asi osemnásť, bol som v kine na filme Horúčka sobotňašej noci. Až teraz po rokoch chápem, prečo sa hlavný hrdina tešil na víkend. Celý týždeň v robote, ale naozaj žiť začínal až v sobotu.
Najradšej by som nechal nasledujúce obrázky bez akéhokoľvek komentára. Vypovedajú samé za seba. Vybral som ich z množstva nafotených snímok zo ženinho fotoaparátu. Všetky vyfotila ona. Bola v Soule služobne z roboty. Martinské Komorné divadlo sa po druhý krát zúčastnilo Celosvetovej prehliadky národných divadiel v Južnej Kórei.
Fascinuje ma ich krása, jednoduchosť a praktickosť. Ten istý princíp, ale vždy trochu iné detaily.Obdivujem múdrosť a zručnosť ľudí, ktorí tu žili pred nami a zanechali nám kúsok zo seba.
Keď sme boli malí a neposlúchali sme mamu, hovorila nám, že nás vyženie z domu a budeme spávať pod mostom. Bola to pre nás hrozná predstava. Spálňu jedného takého zlého "decka" som dnes našiel pod Slimákom v Martine.
Na štyri hodiny som sa odpojil. Nepozeral som internet ani telku, nekontroloval mobil. Zobral som si fotoaparát a cvakal. Fúkal studený vietor ale inak počasie príjemné predjesenné. Nestretol som takmer nikoho. Všetci niekde zalezení.
Vrátili sme sa do Zoo. Teraz to neboli Bojnice, ale Zlín. Záhrada sa mi páčila o niečo viac. Zvieratá majú väčšie výbehy, občas prechádzame kúsok od nich a neodeľuje nás drátená klietka, ale iba živý plot.Pokúšam sa fotiť ich "portréty", ako keby to boli ľudia.
Dnes bolo cez deň tridsať, zajtra má byť ešte o tri viac.Vytiahol som si v synovom podkrovnom byte na štvrtom poschodí na terasu v streche nafukovačku s kompletnou výbavou na spanie. Je asi 18 stupňov. Noc preberá miesto po odchádzajúcom dni. Ani jeden obláčik. Škoda, že pouličné lampy mesta prebíjajú slabé svetlo hviezd.
Keby existovala obrovská plachta, ktorou by sa dalo prikryť celé historické centrum, vytvoril by sa cirkusový stan. Je to presný obraz. V každej ulici iná atrakcia. Komedianti v divných kostýmoch predvádzajú svoje nacvičené čisla. Publikum občas zatlieska, alebo hodí do pripraveného klobúka peniaz.
Bude to onedlho už rok, čo som zmenil zamestnanie a každodenne chodievam do roboty autom. Cesta do dvanásť kilometrov vzdialenej dediny sa stala za ten čas rutinou. Jediné, čo sa okrem rozostavanej diaľnice a ročných období mení, je množstvo krížov popri ceste. Niekedy úplne nepochopiteľne na sto - dvesto metrovej rovinke, kde človek nečaká, že by tam mohol niekto zahynúť pri autonehode.
sa po trojročnej prestávke konečne rozbehla.Na jeseň minulého roku som si prešiel všetky rozostavané časti. Stavbári odišli. Železné tyče, trčiace z betónových základov zhrdzaveli. Miesta po vysekaných kríkoch a stromoch začali znovu zarastať.
Najskôr to skúšam na Holiach. V hlbokých žľaboch, kde boli nafúkané metre snehu, je ho ešte aj teraz dosť. Dokonca za studených dní, keď dolu prší, tu hore pripadne malá vrstva nového snehu. A v noci pri mínusových teplotách ešte aj zamrzne.
Prvý snímok som vyfotil ráno okolo desiatej pri peknom slnečnom počasí.Druhý z toho istého miesta večer po západe slnka.V počítači som to spojil. Vznikla surealisticky nasvietená scéna reálnej krajiny.Výsledkom nie je dokonalý obrázok. Je to iba zobrazenie princípu.Tma nekonečna a súčasne oslnivý záblesk terajšieho okamihu.Vedel by som takto nafotiť všetko.Presne toto som chcel nájsť.
V parku v Rakove, v malej dedine ležiacej asi 10 km južne od Martina, sa tento týždeň stretlo niekoľko rezbárov. Z kmeňa a hrubých konárov starého platana vytvárali za pomoci sekier a motorových píl drevené sochy. Strom minulý rok vyrezali, pretože jeho kmeň bol do výšky asi dvoch metrov dutý a hrozilo, že sa pod svojou váhou čoskoro zrúti.
Kým na horách sa dá ešte lyžovať, v nižšie položených dedinách už presvitá cez roztopené snehové polia zem.Po tuhej februárovej zime, keď sa občas teplomer blížil k -30 °C už bolo načase.
Dnes sa v martinskom skanzene uskutočnilo prvé tohtoročné programové podujatie „Už sa fašiang kráti“.Počasie príjemné. Okolo troch stupňov nad nulou. Aj slnko sa občas predralo cez mraky.
-15 °C, pekne. Vybrali sme sa dnes na Kľak. Nikdy som na ňom nebol. Pár krát som prechádzal cez Fačkovské sedlo na bicykli, alebo autom. Zarážal ma jeho tvar. Ako zub, zasadený do lesa pod ním.Najvyšší čas, pozrieť sa hore.
Žena mi nedávno hovorila, že k nám na okno chodia sýkorky. Kedysi sme mávali v zime priviazanú kožu so zvyškami slaniny na parapetnej doske.Prečítal som si na internete, čo sa môže a čo nesmie dávať v zime vtákom.
