Klamstvo ako vedecká metóda relativistickej fyziky I.
G. Bruno : "Upáliť neznamená vyvrátiť."
Zakladaným pilierom relativistickej vedy je klamstvo o jednote statickej - gravitačnej váhy telies, ktorá sa váži iba na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli o intenzite (g) -- a dynamickej, zrýchlenej - zotrvačnej váhy telies, ktorá sa ešte nikdy nezvážila v priamočiarej zrýchlenej sústave (a = g) i keď ona nikde inde nemôže vzniknúť a preto ani nikde inde nemôže byť zmeraná - zvážiená . Toto principiálne fyzikálne klamstvo vyplýva z nasledujúcich troch klamstiev, ktoré šírili Galileo, Newton, a ktoré v súčasnosti šíria učitelia fyziky relativity pohybu materiálnych telies, na školách a univerzitách SR.
Prvé klamstvo ktoré šíria relativistickí fyzici znie nasledovne:
„Aristoteles tvrdil, že čím sú telesá ťažšie, tým rýchlejšie (jedinou stálou rýchlosťou) padajú k povrchu Zeme.“
Pravda je ale taká!
Aristoteles tvrdil, že telesá padajú k povrchu Zeme tým rýchlejšie, (jedinou stálou rýchlosťou) čím redšie je prostredie v ktorom sa počas ich voľného pádu nachádzajú.
Aristoteles svoje tvrdenie demonštroval pohybom dvoch rôzne veľkých gulí, vyrobených z rovnako hustého (ťažkého) materiálu, v miestnosti naplnenej medom. Dve rôzne veľké gule s menšou hustotou (s menšou špecifickou váhou) od hustoty medu, ponorené od toho experimentálneho medu, nielenže nebudú (v tom mede) padať k povrchu Zeme, ale naopak budú stúpať opačným smerom od povrchu Zeme, ta nahor, smerom do neba.
Dve rôzne veľké gule s rovnakou hustotou (s rovnakou špecifickou váhou) akú má med, budú sa v tom mede iba vznášať, ale nebudú padať voľným pádom k povrchu Zeme.
Dve rôzne veľké gule s vyššou hustotou (s väčšou špecifickou váhou) od medu, budú padať k povrchu Zeme tým rýchlejšie, (jedinou stálou rýchlosťou) čím ich hustota (špecifická váha) bude väčšia od medu a čím budú objemnejšie.
Aristoteles sa analyticky, iba logickou úvahou (nezaťažený matematickými abstraktnými , čiže dematerializovanými nezmyslami) dopracoval ku geniálnemu záveru a to, že čím redšie by bolo prostredie v ktorom by sa tie dve rôzne veľké gule s rovnakou hustou (s rovnakou špecifickou váhou) nachádzali, tým rýchlejšie by padali k povrchu Zeme a tým menší by bol aj rozdiel ich vzájomnej rýchlosti voľného pádu (jedinou stálou rýchlosťou) k povrchu Zeme.
Keby ale to prostredie, v ktorom by sa tie dve rôzne veľké gule s rovnakou hustou (špecifickou váhou) nachádzali, nadobudlo absolútnu prázdnotu, teda absolútnu (nulovú) viskozitu - riedkosť, keby sa tie dve rôzne veľké gule....., nachádzali vo vákuu, tak v tom prípade by podľa Aristotela, nie len tie dve rôzne veľké gule....., ale aj všetky telesá, padali k povrchu Zeme rovnakou (jedinou stálou) rýchlosťou, bez rozdielu ich hustoty či objemu.
Aristoteles svoj geniálny analytický záver doplnil ešte geniálnejším konštatovaním, že ten rovnako rýchly voľný pád rôzne ťažkých telies k povrchu Zeme nehrozí, lebo v prírode vákuum neexistuje, lebo v prírode neexistuje úplne prázdny priestor. Z uvedeného dôvodu všetky telesá, bez rozdielu ich hustoty a objemu, čiže bez rozdielu ich váhy, nikdy nemôžu padať k povrchu Zeme rovnakou (jedinou stálou) rýchlosťou.
Hlbokú múdrosť a pravdivosť toho, (iba pre relativistických fyzikov naivného) filozofického záveru Aristotela o vlastnostiach vákua, potvrdzuje v súčasnosti kvantová fyzika, napríklad potvrdením existencie (aj) Higgsovho poľa, ale aj existenciou gravitačného a iných polí v kozmickom priestore, ktorý sa za čias Galilea, Newtona, ale aj za čias Einsteina, považoval za úplne prázdny, teda za absolútne čisté vákuum. Z Aristotelovej logiky plynie, že vo vákuu by sa telesá nemohli pohybovať zrýchleným pohybom, lebo skutočné vákuum nesmie obsahovať ani len gravitačné pole. V skutočnom vákuu nemôže platiť ani Všeobecná teória relativity, lebo vákuum sa kvôli svojej prázdnote nedá ohýbať, to preto, že vákuum nemá ani len tú geometriu. Relativistický fyzici (ako Einstein) vákuum si predstavujú ako Jiří Hurvínek válku.
Druhé klamstvo ktoré šíria relativistickí fyzici znie nasledovne!
„Galileo tvrdil, že všetky telesá bez rozdielu ich hustoty - váhy (bez rozdielu ich špecifickej váhy a objemu) padajú vo vákuu k povrchu Zeme rovnakou, premenlivou, (nie jedinou stálou) rýchlosťou (v = a.t).“
Pravda je ale taká:
Ťažšie telesá padajú vždy väčšou, ale premenlivou (nie jedinou stálou) rýchlosťou k povrchu Zeme, ako telesá ľahšie.
Relativistickí vedci pripisujú Galileovi zásluhu v tom, že on vyvrátil Aristotelove výroky v spojitosti s voľným pádom telies. V skutočnosti Galileo nemal v čom naprávať Aristotelove výroky smerujúce k voľnému pádu telies.
Galileo mohol urobiť iba jedno a to, potvrdiť, alebo vyvrátiť existenciu vákua tým, žeby experimentálne dokázal, že v tom vákuu všetky telesá bez rozdielu ich hustoty (špecifickej váhy) a objemu padajú k povrchu Zeme rovnakou, premenlivou, nie (jedinou stálou) rýchlosťou, teda nie tak, ako to učil Aristoteles.
Galileov nespochybniteľný prínos do fyziky spočíva v objavení premenlivej rýchlosti pohybu telies, ktoré padajú voľným pádom v gravitačnom poli Zeme (g). Ostatné Galileove dôkazy omylov Aristotela vo veci voľného pádu telies, sú iba samé klamstvá, v lepšom prípade primitívne fyzikálne srandy.
Galileovým bludom je aj jeho konštatovanie, že teleso môže vo vákuu meniť svoju rýchlosť, teda zrýchľovať sa. Ibaže na zmenu rýchlosti telies je vždy potrebný kontakt s iným materiálnym objektom. Keďže vákuum je prostredie v ktorom je úplná materiálna prázdnota, teda absencia akejkoľvek formy existencie hmoty, preto vo vákuu nemôže sa nachádzať ani gravitačné, ale ani elektromagnetické, či akékoľvek iné pole. Vo vákuu musí byť na viac aj absolútna tma a preto pohyb vo vákuu nemôže byť experimentálne pozorovateľný. Z toho plynie záver, že Galileo nemohol vyvrátiť Aristotelov postulát o neexistencii vákua v materiálom časopriestore a preto nemohol dokázať ani to, aký je pohyb telies v tom neexistujúcom (v čistom) vákuu.
Na opis reálneho pohybového stavu telies, (mentálne slabo vybavený) Galilao nehľadal univerzálne zákony pohybu pre všetky materiálne telesá, ale iba vysvetlenia pre lokálne javy v materiálnej prírode a to bez ich kognitívnej, či epistemologickej, teda dialektickej súvislosti s ostanými javmi a zákonmi materiálnej prírody. Dôkazom toho je aj jeho zákon zotrvačného pohybu telies, ktorí opisuje iba taký pohybový stav telies, pri ktorom na telesá nepôsobí žiadne iné teleso, ani žiadne materiálne pole.
Aj Galileov zákon voľného pádu telies, opisuje iba zmenu pohybového stavu jedného (padajúceho, reakčného) telesa bez toho, aby opísal aj zmenu pohybového stavu druhého (akčného) telesa, ktoré ten zrýchlený pohyb iniciuje vo vzájomnej (nekontaktnej - poľnej) silovej interakcii s prvým (reakčným) telesom.
Galileo (svojou nízkou mentálnou úrovňou) nepochopil, že zmenu pohybového stavu jedného (reakčného) telesa, môže vyvolať iba jeho vstup do časového účinku F.(t), (do impulzu) silovej interakcie s iným telesom a preto Galileo sa o zmenu pohybového stavu druhého (akčného) telesa, nikdy nestaral. Z uvedených dôvodov tvrdenie Galilea, že telesá nachádzajúce sa vo vákuu, padajú k povrchu Zeme rovnakou premenlivou rýchlosťou, (v = a.t) nemá opodstatnenie a čo je ešte horšie, nie je ani pravdivé. Ide o Galileom šírené fyzikálne klamstvo, skôr ide o Galileove osobné dojmy a pocity.
Galileové keci o voľnom páde telies vo vákuu, boli by pravdivé iba vtedy, keby v materiálnom časopriestore existoval dematerializovaný, abstraktný časopriestor, zvaný vákuum. Ale zatiaľ žiadne čisté, (100% né) vákuum nebolo objavené. Ba naopak, kozmický priestor ukazuje sa byť čim ďalej hustším, než ako by sa to predpokladalo.
Tretie klamstvo ktoré šíria relativistickí fyzici znie nasledovne!
„Newton tvrdil, že zotrvačná silová interakcia je taká istá, ako gravitačná silová interakcia a preto obidve silové interakcie, dajú sa opísať jedinou, nasledovnou rovnicou:
{m.a = m.(GM/r2 )}
Pravda je ale taká , že (veľmi zle opísaná) zotrvačná silová interakcia, rovnicou:
(F = m.a)
nielenže nie je taká istá, ako (podobne veľmi zle) opísaná gravitačná silová interakcia, rovnicou:
F = m.(GM/r2 )
ale že celá uvedená Newtonova matematická rovnica:
{m.a = m.(GM/r2 )}
nie je ani rovnicou. Je to účelovo zlátané klamstvom prvej kategórie, na obhájenie neobhájiteľného, lebo zotrvačná a gravitačná silová interakcia nemajú nič spoločného. Ide o dve diametrálne rozdielne silové interakcie, ktoré si ich autor, Izák Newton, svojou nízkou mentálnou úrovňou, nemohol ani len všimnúť. To preto, lebo v uvedenej rovnici, (tak ako ju napísal Newton) sa nič rozumného na povšimnutie nenachádza.
Táto rovnica sa iba účelovo, pritom veľmi primitívne, (ale v očiach fyzikov veľmi úspešne) pokúša zjednotiť nezjednotitelný mechanizmus kontaktnej silovej interakcie, (medzi dvomi materiálnymi telesami) s mechanizmom bezkontaktnej - poľnej silovej interakcie materiálnych telies, s gravitačným poľom Zeme.
Táto rovnica sa iba veľmi primitívne pokúša zjednotiť nezjednotiteľný mechanizmus zrýchlenia telies v kontaktnej silovej interakcii, (ktorú pociťuje človek napríklad aj ako tlak jeho tela na sedadlo auta, keď sa to auto zrýchľuje), s mechanizmom voľného pádu telies v gravitačnom poli Zeme, keď človek stráca váhami merateľnú váhu svojho tela, lebo pri voľnom páde, človek nachádza sa v bezváhovom stave.
Newton sa v skutočnosti pomocou predmetnej rovnice pokúšal zjednotiť zotrvačnú váhu telies, ktorá sa indukuje iba a jedine v zrýchlenej kontaktnej silovej interakcii, ako dobre merateľný odpor (tlak) telesa voči jeho zrýchleniu iným telesom, ktorá by mala prebihať podľa (veľmi zle opísanej) rovnice (F = m.a), na ľavej strane Newtonovej rovnice, s nezvážiteľnou zrýchlenou váhou telies, počas ich voľného pádu v gravitačnom poli Zeme, ktorí by sa podľa Newtona mal riadiť (veľmi zle opísaneou) rovnicou:
F = m.(G.M/r2 )
na pravej strane Newtonovej rovnice.
Newton to robí v blahej nádeji, že stratu (kg) váhy telies pri ich voľnom páde, nikto a nikdy si ani len nevšimne, lebo bude zaujatý riešením nejasného zmyslu a obsahu jeho dezinformačnej matematickej (na viac aj veľmi zle opísanej, akože) rovnice:
{m.a = m.(GM/r2 )}
Ukážkou toho, ako dokáže matematický opis javov a zákonitosti materiálnej prírody doslova osprostieť celé ľudstvo, svedči aj tento Newtonov matematický zápis dvoch diametrálne odlišných silových interakcii, jedinou a preto nezmyselnou, až mätúcou matematickou rovnicou, ktorá bez ujmu na jej pravdivosti prežila viac ako 300 rokov i keď ona opisuje, dáva do ekvivalencie niečo, čo v prírode vôbec ako rovnováha - ekvivalencia neexistuje. To sa mohlo stať iba preto, že obsah tejto rovnice bol nepochopiteľný aj pre samého I. Newtona.
V prvom rade žiadaným prístrojom na svete nevieme zmerať (kg) váhu telesa (m), počas jeho „bezváhového stavu“, v ktorom sa teleso nachádza vtedy, keď padá voľným pádom v gravitačnom poli Zeme (g), rýchlosťou:
(v = g.t) .
Akýmkoľvek zásahom do voľného pádu telies, narušili by sme parametre voľného pádu telies, teda samotný voľný pád telies.
V druhom rade, ešte nikto a nikdy na svete nezmeral váhu telesa v zrýchlenej kontaktnej silovej interakcii s iným telesom, čiže v priamočiarej zrýchlenej sústave (a = g).
Dôvod je veľmi jednoduchý! Newtonova, nikým, ani samým Newtonom nepochopená matematická rovnica:
{m.a = m.(G.M/r2 )};
to meranie zrýchlenej váhy telies si explicitne (priamo) nevyžaduje, dokonca platnosť tejto rovnice je závislá hlavne na tom, aby sa toto meranie nikdy neuskutočnilo. Newtonova matematická rovnica:
{m.a = m.(G.M/r2 )};
zrýchlenú váhu telies iba matematickými operáciami konštatuje, vypočítava.
Táto Newtonova rovnica iba predpokladá, čiže iba verí tomu, že aj to teleso, ktoré sa nachádza v bezváhovom stave, pri jeho voľnom páde, má (musí mať) rovnakú (kg) váhu, ako keď sa ono nehybne nachádzalo na miske váhy, ktorá ležala nehybne na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli (g), alebo aj vtedy, keď bolo tlačené iným telesom, priamočiarym zrýchlením (a = g).
Zaujatosť mysle ľudí nad nie práve jasným, skôr mätúcim obsahom Newtonovej rovnice:
{m.a = m.(G.M/r2 )};
bráni človeku klásť si otázku o veľkosti (kg) váhy telies v ich bezváhovom stave, ako aj zaujímať sa o to, kto, kedy a kde, no hlavne čím zvážil zrýchlenú (kg) váhu telies v priamočiarej zrýchlenej sústave (a = g) . Lebo zatiaľ sa gravitačná (kg) váha telies, ktoré sú v predmetnej Newtonovej rovnici uvedené ako (m), nikdy merala ináč, ako na váhach v gravitačnom poli a to výlučne stave ich nehybnosti. Zatiaľ bola skutočne zmeraná iba statická - gravitačná (kg) váha telies (m), vystupujúcich v predmetnej Newtonovej rovnici. Sám platino - iridiový etalóm kilogramu, prezentuje iba svoju staickú - gravitačnú váhu (1kg) .
Ibaže táto statická, gravitačná váha telies (m), nemá nič spoločného s neexistujúcou, preto nemerateľnou (kg) váhou telies (m), počas ich bezváhového stavu, čiže počas ich voľného pádu, ale ani so (zatiaľ nikdy nemeranou), zrýchlenou - zotrvačnou váhou telies, indukovanou priamočiarym zrýchleným pohybom telies o hodnote ich zrýchlenia (a = g), počas procesu tlačenia jedného telesa druhým telesom.
Tým som chcel poukázať iba na to, že v súčasnosti podceňovaný, verbálny, filozofický opis javov a zákonitosti materiálnej prírody, nedá sa nikdy, teda v žiadnom prípade nahradiť iba matematickým opisom. Abstraktný matematický opis javov a zákonitosti materiálnej prírody, materiálnu prírodu iba dematerializuje, čiže degeneruje. Matematický opis javov a zákonitosti materiálnej prírody, prikazuje iba na toto:
(Učte sa abstraktné matematické rovnice, ale nešpekulujete nad ich obsahom. To nechajte na nás, na štátom vydržiavaných relativistických fyzikov.)
Pokračovanie tu: http://jaray.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=312461&bk=83832
(Na úprave článku sa priebežne pracuje.)
