Vážený pán Ladislav Krejza!
V prvom rade si Vás vysoko vážim preto, že našiel ste odvahu venovať sa otázke viažucej sa k definícii najzákladnejšej formy existencie hmoty a to k definícii kategórie „Pohyb“, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad samozrejmá, (podobne ako čas) ale pri hlbšom skúmaní dôjdeme k takému záveru, že o pohybe a čase nevieme nič konkrétneho a tak sme nútení tie kategórie relativizovať, zľahčovať, bagatelizovať, teda vyhlásiť ich za nepodstatné fyzikálne kategórie.
Následok tejto relativizácie fyzikálnych kategórií je katastrofálny, lebo kvôli nej súčasná vedecko akademická obec, už nedokáže, už nie je schopná a preto ani ochotná reagovať na žiadne exaktné dôkazy existencie absolútneho pohybu. To preto, lebo vedecko akademická obec, následkom uzákonenia dvoch rôznych, ba až protichodných definícii relativity pohybu, nevie čo je to absolútny pohyb a tak jeho existenciu ignoruje, pretože nedokáže sa k takému druhu pohybu matérie ani len vyjadriť.
Aby som bol konkrétny. Pred rokmi, keď ešte o tejto veci noviny písali v hojnom množstve, jeden kolega ma oslovil a povedal mi toto:
„Šani, ja chápem relatívny pohyb, ale nechápem absolútny pohyb.“
Ja som mu s úsmevom povedal, ty nechápeš nie len absolútny pohyb, ale ani relatívny, lebo absolútny pohyb je pravým opakom relatívneho. A pokiaľ by si vedel čo je relatívny pohyb, vedel by si automaticky aj to, čo je absolútny pohyb.
Presne tak ako ten myslí môj kolega, tak myslia aj všetci fyzici na svete.
Kapitola číslo 1.)
Samotný vznik obsahu slova „Pohyb“, je úzko spätý s nehybnosťou Zeme, ktorá tvorila základ všetkých filozofických smerov (ako idealistických, tak aj materialistických). Čo ležalo nehybne na povrchu Zeme, to bolo považované za nehybné v celom vesmíre a čo sa pohybovalo určitou rýchlosťou a určitým smerom, voči povrchu Zeme, tak to sa pohybovalo rovnakou rýchlosťou a rovnakým smerom aj celým vesmírom. Z toho dôvodu k slovu „Pohyb“ nebolo potrebné prikladať žiadne prívlastky (relatívny – absolútny). Pohyb bol proste pohybom, teda premiestňovanie predmetov z jedného miesta v priestore, na druhé miesto a to na viac aj konkrétnym smerom a konkrétnou rýchlosťou, vzhľadom k nehybnému povrchu Zeme.
Pohyb telies sa pôvodne, (teda v antike) odvodzoval (intuitívne) čiže od viery v nehybnosť Zeme. Existenčnou podmienkou ktorá dávala slovu „Pohyb“ obsah - zmysel, bola práve nehybnosť Zeme v celom vesmíre. A práve preto, pohyb telies aj na začiatku ľudských dejín prezentoval iba vidinu premiestňovania sa telies vo vesmíre. Hbšia, exaktná podstata pohybu telies bola ignorovaná. Experimentálne preverovanie obsahu slova (filozofickej kategórie) „Pohyb“ nebolo na dennom poriadku.
Kapitola číslo 2.)
Túto ideálnu a veľmi jednoduchú predstavu výstavby sveta, teda „Geocentrickú“ svetovú sústavu, jemne narušil obsah knihy Mikuláša Koperníka, pod názvom „O pohybe nebeských sfér“, ktorú Koperník vydal v roku 1543 a v ktorej Koperník vyslovil hypotézu o tom, že Zem nie je nehybným stredom vesmíru, ale že tým nehybným stredom vesmíru je Slnko.
Koperník v tejto svojej knihe načrtol „Heliocentrickú“ svetovú sústavu. Koperníková „Heliocentrická“ svetová sústava v podstate nič nemenila na obsahu slova „Pohyb“, iba ho skomplikovala, lebo pohyb telies na Zemi musel sa odteraz vzťahovať, na nehybný povrch slnka. Nehovoriac o tom, že Koperníkovu knihu zase nečítalo až toľko ľudí, aby sa názor na „Geocentrickú“ svetovú sústavu, musel zrazu zmeniť.
Koperník v roku vydania svojej knihy, (1543) zomrel. Takže na propagáciu a podrobné vysvetľovanie, alebo na korekciu obsahu svojej knihy, Koperník už nemal žiadny vplyv. Táto kniha začala žiť svoj sirotský, nekultivovaný život. Koperníkova hypotéza o „Heliocentrickej“ svetovej sústave bola dokonca odmietnutá aj vtedy žijúcimi vedeckými kapacitami a to napríklad aj Tycho Bráhem.
No aj tak, pravý obsah tejto knihy neušiel pozornosti kléru, ktorý v zmene „Geocentrickej“ svetovej sústavy na „Heliocentrickú“, videl narušenie pravdivosti textu Biblie v tej stati, ktorá opisuje vznik sveta. A tak cirkev neskôr, pre istotu, Koperníkovu knihu zakázala vydávať, šíriť a nakoniec aj čítať. Dala ju na idex.
Asi dvadsať rokov po úmrtí Koperníka, narodil sa Galileo Galilei, zakladateľ novej, skutočnej, experimentálnej (exaktnej) vedy. Tým že Galileo do vedy zaviedol dosial ignorovaný inštitút experimentálnej previerky každej vedeckej pravdy - hypotézy, podarilo sa mu odhaliť mylné obsahy výrokov antických prírodovedných géniov, (hlavne Aristotela) ktoré oni vyslovovali o pohybe telies vo vesmíre.
Toto odhaľovanie omylov antických filozofov – mudrcov, urobilo z Galilea najväčšieho žijúceho prírodovedca vedca všetkých čias, s ktorým sa snažili skamarátiť celebrity vtedajšej doby. Medzi ne patril aj jeden kardinál, ktorý sa neskôr stal pápežom s menom Urban VIII.
Galileo okrem odhaľovania antických prírodovedných omylov (bludov) vzťahujúcich sa na pohyb hmoty, začal horlivo obhajovať Koperníkovu hypotézu o pohybe Zeme okolo slnka (teda „Heliocentrickú“ svetovú sústavu) a tým sa dostal do antagonistického sporu so svätou inkvizíciou, ktorá všemocne chránila obsah Biblie a tým aj „Geocentrickú“ svetovú sústavu.
Pápež Urban VIII, sa tým pádom dostal medzi dva mlynské kamene daného sporu, lebo na jednej strane fandil Galileovi a jeho experimentálnej prírodovede, na druhej strane ale musel obhajovať nedotknuteľný obsah Biblie.
Pápež sa nakoniec rozhodol najmúdrejšie ako mohol a vyzval Galilea, aby on v zmysle svojej vlastnej doktríny o potrebe experimentálneho dôkazu pre každú vedeckú pravdu, dokázal pohyb Zeme okolo slnka pomocou experimentu, respektíve, aby pomocou experimentu dokázal, že Zem nestojí nehybne vo vesmíre.
Túto nanajvýš logickú požiadavku pápeža Urbana VIII, Galileo nedokázal splniť, lebo nenašiel žiadny zmerateľný fyzikálny parameter, ktorý by prislúchal výlučne pohybujúcim sa telesám vo vesmíre. Galileo teda pomocou experimentu nedokázal zistiť pohyb Zeme okolo slnka. Galileo nedokázal vôbec nič nájsť, čím by svoje tvrdenia o pohybe Zeme vo vesmíre vedel vedecky, teda experimentálne doložiť.
Galileo zhrozený a ponížený svojou neschopnosťou vedecky vyvrátiť nehybnosť Zeme, nakoniec sa ospravedlnil svätej inkvizícii za šírenie bludu o pohybe Zeme okolo slnka a svätú inkvizíciu pokorne žiadal o odpustenie jeho hriechu šírenia bludov, ktorými on spochybňoval pravdivosť obsahu Svätej Biblie.
Tak potupne a tak neslávne skončila nebotyčná vedecká sláva Galilea Galileiho vo veci obhajoby Koperníkovej „Heliocentrickej“ svetovej sústavy.
Galileo svoje vedecké zlyhanie zdôvodnil neskôr vo svojej knihe zvanej „Dialógy o dvoch svetových sústavách“ a to nasledovným spôsobom.
„Pohyb Zeme nie je možné experimentálne dokázať, namerať, lebo zmenou rýchlosti pohybu telies, nemenia sa v telesách žiadne merateľné fyzikálne parametre.“
Zdôrazňujem že v telesách, lebo Galileo o elektromagnetických vlnách ešte nič nevedel. Konkrétnym záverom Galieovej výhovorky, ktorou on ospravedlňoval svoju vedeckú neschopnosť rozoznať pohyb od nehybnosti telies, (konkrétne svoju neschopnosť identifikovať smer a rýchlosť pohybu Zeme okolo slnka) bolo jeho vyhlásenie, že pohyb telies z vedeckého pohľadu je iba očná vidina, iba vizuálna ilúzia, ktorá s experimentálnou fyzikou, presnejšie s exaktnou vedou, nemá nič spoločného.
Z toho Galieiovho vyhlásenia potom jednoznačne plynie, že všetky fyzikálne javy prebiehajú rovnakým spôsobom, že sú konštantné vo všetkých zotrvačných sústavách v celom vesmíre, bez zreteľa na to, akou rýchlosťou sa oni pohybujú. Toto Galileiho tvrdenie je známe ako „Galileiho Princíp relativity pohybu“.
V zmysle „Galileiho Princípu relativity pohybu“, v žiadnej zotrvačnej (pohybujúcej sa) sústave, v telese sa nič nemení, teda nemení sa ani jeho hmotnosť, nemenia sa ani jeho rozmery, nemení sa ani rýchlosť plynutie jeho času. Proste nič sa nemení.
Lebo ak by sa v telese hocičo menilo vplyvom zmeny rýchlosti pohybu, tak by sa tá zmena rýchlosti v telese dala zmerať – identifikovať a tá nameraná diferenčná hodnota, potom by bola aj mierou jedinej vesmírnej, teda absolútnej rýchlosti, ako aj jediného absolútneho smeru pohybu telies vesmírom.
Takže najväčší exaktný prírodovedec všetkých čias, Galileo Galilei, odchádza z tohto sveta s konštatovaním, že najzákladnejšie forma existencie hmoty, teda jej pohyb, nemá s exaktnou vedou nič spoločného, lebo existenciu jediného vesmírneho pohybu matérie nie je možné experimentálne dokázať, zmerať, overiť. To preto, lebo podľa Galilea, pohyb hmoty je iba jav relatívny, jav vzťažný, jav vizuálny, ktorý bez vizuálneho vzťahu k inému, konkrétnemu telesu, nemá žiadny zmysel, lebo v takom prípade pohyb prestáva existovať.
Slovenská verzia relativity pohybu znie nasledovne: "V noci je každá krava čierna."
Takže podľa Galilea, fyzika skúma iba vzťažnú vidinu pohybu, nie však pohyb samotný.
V zmysle „Galileiho Princípu relativity pohybu“ jedno teleso môže mať nekonečne veľa rôznych vizuálnych – relatívnych rýchlosti a nekonečne veľa rôznych vizuálnych - relatívnych smerov pohybu naraz a z tých nekonečne veľa rôznych vizuálnych - relatívnych rýchlosti a smerov pohybu telesa naraz, jednoznačne vyplýva, že tie nekonečne rôzne rýchlosti a nekonečne rôzne smery pohybu jedného telesa, nemôžu vyplývať na jedinú zmenu fyzikálnej vlastnosti telies
Nekonečne veľa rôznych vizuálnych – relatívnych rýchlosti a smerov pohybu jedného telesa naraz, nemôžu vyvolať v telese nekonečne veľa rôznych zmien naraz a práve preto nie je možné dokázať rozdiel medzi nehybnosťou a pohybom telies vo vesmíre.
Ak by vo vesmíre existovalo iba jedno teleso, (alebo keď sa nachádzame v uzavretej pivnici, bez okien) zotrvačný pohyb telesa (pivnici) stráca zmysel, lebo nedokážeme ho experimentálne - vedecky identifikovať.
(Galileova) Neschopnosť identifikovať, rozoznať (zotrvačný) pohyb telies od nehybnosti telies pomocou experimentu, to je pravý obsah „Galileiho Princípu relativity pohybu.“
http://jaray.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=194949
Kapitola číslo 3.)
Ten kto by pochopil a následne aj akceptoval pravdivosť „Galileiho Princíp relativity pohybu“, bez námietky, tak ten by si nikdy nedovolil vymýšľať takú teóriu pohybu telies, v ktorej zmenou rýchlosti pohybu, sa v telese niečo fyzikálne mení, teda vzniká niečo merateľné, čiže vzniká nejaká objektívne existujúca fyzikálna zmena, lebo potom by šlo o veľmi falošného fyzika, ktorý by „Galileiho princíp relativity pohybu“ navonok akceptoval, nespochybnil by jeho pravdivosť, ale v praxi by sa ním neriadil.
No a takýmto falošným fyzikom bol práve Albert Einstein, ktorý v plnej miere s obsahom „Galileiho princípu relativity pohybu“ súhlasil, (nič voči jeho obsahu nenamietal) až na to, že ho vo svojich dvoch teóriách relativity ho flagrantne ignoroval - zosmiešňoval.
Podľa Einsteina ak sa jedno teleso pohybuje väčšou rýchlosťou ako to druhé, to konkrétne vytipované, to vzťažné teleso, tak v tom pohybujúcom telese vytvárajú sa objektívne existujúce a preto aj zmerateľné fyzikálne zmeny. Podľa Einasteina v pohybujúcom sa telese vzniká zmena jeho hmotnosti, zmena jeho rozmerov a zmena plynutia jeho času. A pritom Einstein aj takýto pohyb považoval za relatívny a to v plnej zhode s obsahom „Galileiho Princípom relativity pohybu“, ktorý ale v žiadnom prípade nepripúšťa žiadnu zmenu fyzikálnych parametrov v pohybujúcich sa telesách.
Problém Einsteinovej ŠTR spočíva v tom, že ona je platná iba pre jednu vzťažnú rýchlosť pohybu telesa vesmírom a nie pre nekonečne veľa rýchlosti telesa, vzťahovaných na nekonečne veľa telies vo vesmíre. Stručne povedané, Albert Einstein nepoznal dobre „Galileiho Princíp relativity pohybu“, lebo v opačnom prípade by žiadne fyzikálne zmeny vyvolané pohybom (pevných) telies, nepripustil vo svojich (špeciálnych) teóriách relativity pohybu.
Einsteinova ŠTR vznikla ako vysvetlenie príčiny, prečo rýchlosť svetla má v každej zotrvačnej sústave stálu hodnotu (c). Aby som bol presnejší, Einsteinova ŠTR je teóriou pohybu elektromagnetických vĺn (svetla) a nie teóriou pohybu pevných telies, pozostávajúcich z atómov chemických prvkov. Einsteinovým omylom bolo to, že on svoju teóriu elmag poľa, automaticky aplikoval aj na pohyb pevných telies, ktoré podľa neho aj pri rýchlosti svetla (c), zachovávajú svoju atómovú štruktúru. To že pri rýchlosti svetla všetka hmota musí sa premeniť na elektromagnetické pole, to Einsteinovi nedošlo.
Podľa Einsteina, kozmonaut pri rýchlosti blízkej rýchlosti svetla (c), stane sa plochým objektom, stane sa dvojrozmerným ako svätý obrázok, veľmi, veľmi oťažie a spomalí sa jeho starnutie, temer zastaví sa plynutie jeho času. No ani v takom deformovanom (temer dvojrozmernom) stave, kozmonaut by podľa Einsteina a jeho ŠTR, nič zvláštneho na sebe nezbadal, podobne ako ani na celej kozmickej kabíne, čo by naznačovalo tomu, že on sa s kabínou rakety pohybuje rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla (c). (Že on je sploštený.)
Podľa Einsteina, rýchlosť pohybu telies síce vplýva na zmenu fyzikálnych vlastnosti telies, ale v takej šťastnej harmónii, že výsledným efektom týchto fyzikálnych zmien je to, že oni nie sú merateľné, že oni sú neviditeľné. Plochý kozmonaut vďaka spomaleniu plynutia jeho času, tie zmeny (podľa Einsteina) neregistruje – nevidí ich.
Spomalené plynutie času, vraj bráni plochému kozmonautovi spoznať, že jeho ruka niekoľko násobne oťažela a že sa sploštila do temer dvojrozmernej podoby. Plochý kozmonaut aj tú sploštenú a oťaženú ruku vníma ako nesploštenú a neoťaženú. Prečo?
Preto, lebo ináč by závery ŠTR, ktoré boli pôvodne ušité iba na opis pohybu elmag poľa, (svetla) neplatili na opis pohybu materiálneho kozmonauta. Preto, lebo v opačnom prípade Einsteinove teórie relativity pohybu, boli v skutočnosti teóriami absolútneho pohybu, ktoré úplne protirečia obsahu „Galileiho Princípu relativity pohybu“.
Potom by aj táto skutočnosť stačila k tomu, aby rozumní ľudia Einsteinove keci o pohybe pevných látok nebrali vážne.
Zhrnutie celého pojedania o pohybe matérie.
Súčasní učitelia fyziky, obsah „Galileiho princíp relativity pohybu“ (pevných látok) vysvetľujú tak, že podľa toho princípu, zmenou rýchlosti pohybu telesa, sa v telese nič fyzikálneho nemení a preto niet čo zmerať. Následkom tejto skutočnosti, rozdiel medzi nehybnosťou (pevných látok) vo vesmíre, ako aj medzi ich zotrvačným pohybom vesmírom, nie je možné pomocou žiadneho experimentálneho dôkazu rozoznať (namerať).
Nehybnosť a zotrvačný pohyb (pevných látok) je z fyzikálneho pohľadu rovnaký stav matérie.
Súčasní učitelia fyziky, obsah Einsteinovej špeciálnej teórie relativity pohybu (pevných látok) ŠTR vysvetľujú tak, že podľa toho princípu, zmenou rýchlosti pohybu telesa, v telese sa menia všetky možné fyzikálne parametre, ale v takej záhadnej a pritom aj šťastnej harmónii, zhode, že tie zmeny človek v pohybujúcej sa sústave nie je schopný zbadať a tým ich aj zmerať.
Je to síce úplne nový druh relativity pohybu, (pevných látok) ktorý je úplne opačný „Galileovmu Princípu relativity pohybu“, (pevných látok) ale výsledok je vraj úplne rovnaký, lebo experimentálnym meraním vo vnútri pohybujúcej sa sústavy, žiadna (aj objektívne existujúca) fyzikálna zmena nedá zmerať a tým pádom nie je možne o tej zmene poslať informáciu do inej zotrvačnej sústavy, teda ani na Zem.
Problém s Einsteinovou teóriou relativity pohybu (pevných látok) je ale to, že nie je pravdivá, lebo okrem iného, napríklad aj GPS systém ju jednoznačne vyvracia. V zmysle „Galileiho Princípu relativity pohybu“ v družiciach GPS, mali by hodiny ísť presne tak isto ako na Zemi, lebo zmenou rýchlosti družice GPS, nesmie sa v nej nič fyzikálneho meniť, čo by bolo rozdielne od jej stavu na povrchu Zeme.
Podľa Einsteinovej ŠTR, síce hodiny v družici GPS idú inou rýchlosťou, ako keď boli na povrchu Zeme, ale o tom nikto nevie, lebo ani človek sediaci v družici, ktorý by mal ten rozdiel potvrdiť, žiadaný rozdiel vidieť nesmie.
Ibaže GPS systém funguje práve na tom princípe, že hodiny v družici GPS, vplyvom ich rýchlosti pohybu, idú inou rýchlosťou ako keď boli na Zemi. A mi túto skutočnosť vieme zistiť aj na povrchu Zeme tým, že časový signál prichádzajúci z hodiniek na družici GPS, dôjde na Zem ináč, ako by mal v prípade, že hodiny na družici GPS išli by rovnakou rýchlosťou ako keď boli na Zemi.
Zo zmeny rýchlosti chodu hodín v družici GPS, jednoznačne vieme, tu na Zemi, teda v inéj zotrvačnej sústave dokázať, že družica sa pohybuje inou rýchlosťou ako povrch Zeme. Čo je ale smrteľná rana pre „Galileiho Princíp relativity pohybu“, ktorý niečo také zo zásady nepripúšťa. Dokonca s hodnoty plynutia času hodín na družici GPS, vieme vypočítať veľkosť rýchlosti pohybu družice voči povrchu Zeme. (Teda jej absolútnu rýchlosť.)
No a teraz sme sa dostali k tomu bodu, ktorý jednoznačne dokazuje to, prečo ani jeden fyzik na svete nevie čo je to absolútny pohyb, lebo aj ten pohyb telies, ktorý v zmysle „Galileiho Princípu relativity pohybu“ telies je pohybom absolútnym, teda pohybom ktorý zodpovedá iba jedinej vesmírnej rýchlosti, fyzici nazývajú relatívnym pohybom. To je jasný dôkaz toho, že fyzici nepoznajú rozdiel medzi relatívnym a absolútnym pohybom telies. To je aj príčinou toho, prečo fyzici mlčia, keď sa jedná o zadefinovanie rozdielu medzi relatívnym a absolútnym pohybom pevných látok.
Žijeme v takej etape vývinu ľudskej spoločnosti, kedy zákon o nemožnosti vzniku akejkoľvek fyzikálnej zmeny v pohybujúcich sa telesách, je považovaný za ekvivalentný, za totožný so zákonom o nevyhnutnosti vzniku každej fyzikálnej zmeny v pohybujúcich sa telesách následkom zmeny ich rýchlosti pohybu.
Žijeme v takej etape vývinu ľudskej spoločnosti, kedy relatívny pohyb hmoty je ekvivalentný absolútnemu pohybu hmoty.
Žijeme v takej etape vývinu ľudskej spoločnosti, kedy pravda a jej pravý opak je považovaný tiež za pravdu, čiže kedy pravda a klamstvo sú ekvivalentné filozofické kategórie.
Teraz ide iba o to ako, dostať ľudstvo zo zajatia fyzikálnych bludov o relativite pohybu, v materiálnej prírode, kde všetko má svoju absolútnu hodnotu.
Koniec.
aaa
aaa
