„Paradox jednočaťa“ I.
Paradox Alberta Einsteina.
Príroda štedro obdarováva mnohých ľudí múdrosťou, to jesť intuitívnym chápaním zákonov prírody, (schopnosťou hlasom svojho svedomia rozoznať dobro od zlého a pravdu od klamstva).
Na druhej strane príroda takou istou štedrosťou neobdarováva tých ľudí aj šancami uplatniť tento dar prírody v prospech ľudskej spoločnosti.
Práve preto sa temer zákonite stáva, že do vedy sa dostanú ľudia, ktorých príroda neobdarovala múdrosťou a tí druhí, od prírody obdarovaní múdrosťou, ostávajú mimo možnosti pôsobiť vo vede.
Tým pádom sama príroda bráni tomu, aby tií, prirodzene múdri jedinci, mohli svoj „Boží dar“ múdrosti využiť v prospech pokroku ľudstva.
Tí od prírody múdrosťou obdarení jedinci, ktorých napriek tomu príroda odstavila od ich pôvodného poslania, svoju múdrosť využívajú iným spôsobom než ako by ju mali.
Takáto prírodou nedomyslená selekcia neprospieva ľudstvu, ba čo viac vedie ľudstvo zákonito k jeho úpadku.
Takáto prírodou nedomyslená selekcia, v konečnom dôsledku plodí iba relatívne vzdelaných blbcov a umožňuje im zosmiešňovať, ignorovať, diskriminovať od prírody múdrosťou obdarovaných ľudí.
Umožňuje blbcom vládnuť nad múdrymi ľuďmi.
Tento stav platí aj v súčasnosti a to na celom svete. Preto svet vyzerá ako vyzerá.
Iba raz za 300 rokov sa stáva, že od prírody múdry človek, dostane sa do vedy a keď ho tí relatívne vzdelaní blbci fyzicky nezlikvidujú, potom nastáva revolúcia, nezvratná zmena vo vede.
-------------------------------------------------------------------------
Od prírody múdri ľudia i keď sú svojho poslania zbavení, nie sú zbavení svojej múdrosti a tak sa ich múdrosť prejavuje vo forme anonymnej ľudovej tvorivosti, v tvorbe anonymných satirických vtipov, ale aj v tvorbe anonymnej kritiky výplodov relatívne vzdelaných blbcov pri moci a to vo forme „výroby“ anonymných paradoxov, teda takých vedeckých konštrukcií, ktoré akceptujúc teórie - výplody relatívne vzdelaných blbcov, v konečnom dôsledku vykazujú opačné výsledky než to tí relatívni vedeckí blbci očakávajú.
Medzi takéto vedecké paradoxy patrí aj „Paradox dvojčiat“, ktorým jeden anonymný, od prírody múdrosťou obdarený človek, veľmi elegantným spôsobom dokázal z relatívne "geniálneho" vedeckého jedinca A. Einsteina, urobiť totálneho - absolútneho blbca, ktorého filozofické závery v praxi sami sebe protirečia .
-------------------------------------------------------------------------
Každému od prírody múdrosťou obdarenému jedincovi je okamžite jasné, že ak pri relatívnom pohybe jeden z dvojice vzájomne pohybujúcich sa subjektov vykazuje iné fyzikálne procesy ako ten druhý, (keď iba jeden z tých dvoch subjektov starne pomalšie) že takýto pohyb nie je relatívny, ale iný.....! Absolútny!
Proti záverom „Paradoxu dvojčiat“ sú relatívne vzdelaní blbci bezmocní, ale keďže majú v rukách moc a slávu, tak s ich blbosťou sa zatiaľ nedá ani len hnúť. Ale iba zatiaľ!
Ja robím všetko preto, aby sa stav : "iba zatiaľ" zmenil sa čím skôr na stav: „už áno“!
Pre ten skorý príchod stavu „už áno“, má poslúžiť aj toto moje super vedecké pojednanie pod názvom „Paradox jednočaťa“, v ktorom prezentujem tú skutočnosť, že ak už existuje „Paradox dvojčiat“, ako aj „Paradox trojčiať“, pričom ešte neexistuje „Paradox jenočaťa“, tak je ho treba vytvoriť, aby sa ním dialekticky skompletizovala postupnosť troch paradoxov vyvracajúcich výplody relatívne vzdelaného blbca, autora dvoch nezmyselných teórii relativity pohybu (všetkého možného) Alberta Einsteina.
„Paradox jednočaťa“ má exaktným spôsobom spochybniť zdravý rozum i vzdelanie súčasného symbolu geniality ľudstva, Alberta Einsteina, ale aj jeho obdivovateľov, ako aj trestuhodných šíriteľov jeho totálnych hlúposti o pohybe hmoty.
„Paradox jednočaťa“.
Základným poslaním vedy je skúmať rôzne formy pohybu hmoty. To preto, lebo základnou formou existencie hmoty je jej pohyb. Hmota bez pohybu a pohyb bez hmoty, nemôže byť predmetom skúmania prírodných vied, konkrétne fyziky.
Túto skutočnosť potvrdzujú aj dejiny vedy, ako aj dejiny ľudstva a to tým, že iba ten vedec stal sa nesmrteľným, ktorý buď ako prvý zadefinoval zákony pohybu hmoty, alebo ktorý ako prvý zákony pohybu hmoty inovoval, čiže dokázal ich zmeniť.
Odhliadnuc od konkrétnych obsahov zákonov pohybu hmoty a ich komplikovaných matematických aparátov, v prvom rade je potrebné uviesť samotnú filozofiu chápania pohybu hmoty, lebo tá vždy zohrala najväčšiu úlohu vo vývoji vedy, ale aj v živote ľudstva. V druhom rade preto, lebo pôvodným nástrojom skúmania prírody, teda aj vedy, bola práve filozofia, čiže logická úvaha o podstate skúmaného javu a zákonitosti materiálnej prírody, vyjadrená výlučne ľudskými slovami, teda gramatikou. Matematika hrala vo vede iba podružnú úlohu.
-------------------------------------------------------------------------
V súčasnosti ľudstvo pozná iba dve filozofie pohybu hmoty a to filozofiu absolútneho pohybu a filozofiu relativity pohybu hmoty.
Vývoj vedy smeroval od prvotného poňatia absolútneho pohybu hmoty Aristotelom, ku Galileovmu poňatiu relatívneho pohybu hmoty, potom zase späť ku poňatiu absolútneho pohybu hmoty Newtonom, až k dnešnému poňatiu relatívneho pohybu hmoty Albertom Einsteinom.
Z tu opísaného jednoznačne vyplýva, že súčasný smer vývoja vedy musí smerovať naspäť k inovovanému poňatiu filozofie absolútneho pohybu hmoty. Taký je neúprosný zákon vývoja vedy.
Teraz uvediem stručný prehľad argumentov tej ktorej filozofie pohybu hmoty od Aristotela až po Einsteina.
Aristotelova filozofia pohybu hmoty.
Aristoteles vychádzal z čisto logickej predstavy, že Zem je nehybným centrom vesmíru a že okolo toho centra sa pohybujú ostatné nebeské telesá po kružnicových dráhach. Takže podľa Aristotelovej logickej úvahy, (osobného dojmu) telesá ktoré ležali nehybne na povrchu Zeme, boli nehybné aj v celom vesmíre, a keď sa tie telesá pohybovali určitou rýchlosťou po povrchu Zeme, tak tá ich rýchlosť i smer pohybu boli totožné s ich jedinou, konkrétnou vesmírnou rýchlosťou i jediným vesmírnym smerom.
Veľmi zjednodušene povedané, za Aristotelových čias ľudia verili (mali taký osobný dojem) že vo vesmíre existuje také vesmíre teleso, ktorého vesmírna rýchlosť je známa, ktorého vesmírna rýchlosť je nulová .Tým telesom bola Zem na ktorej Aristoteles sa práve nachádzal.
Taký pohyb telesa, pri ktorom poznáme jeho jedinú, vesmírnu rýchlosť i jeho jediný vesmírny smer, volá sa absolútny pohyb hmoty vesmírom.
Takýto (osobný dojem ľudstva na) absolútny pohyb hmoty vesmírom, platil oficiálne okolo 2000 rokov, až kým ho Mikuláš Koperník mierne nespochybnil, a až kým ho Galileo Galilei úplne nevyvrátil, čiže nezmenil.
Kontrolné otázky:
Akým vedeckým experimentom je Aristotelov „Princíp absolútneho pohybu hmoty“ dokázaný?
Žiadnym!
-------------------------------------------------------------------------
Čo je teda základom Aristotelovho absolútneho pohybu hmoty?
Iba Aristotelov osobný dojem (náhodný typ) na pohyb hmoty vesmírom!
Galileova filozofia pohybu hmoty
Galileo horlivo šíril a rozvíjal Koperníkovo učenie o tom, že nie Zem je nehybným centrom vesmíru, ale slnko. Toto učenie filozofiu Aristotelovho absolútneho pohybu hmoty vesmírom nenarušilo, iba ho trocha skomplikovalo, ale v princípe Aristotelova filozofia absolútneho pohybu hmoty vesmírom bola zachovaná s malou úpravou a to tým, že za nehybné vzťažné teleso vo vesmíre sa namiesto Zeme malo považovať slnko.
Inými slovami povedané, Koperník svojím objavom pohybu Zeme okolo slnka ničím nespochybnil Aristotelov absolútny charakter pohybu hmoty, preto Koperník nedosiahol slávu Aristotela, ale ani slávu Galilea.
Vo vede už veľmi dobre známy a za svojho života už považovaný za génia ľudstva, Galileo Galilei, ktorý neohrozene búral dva tisíc rokov staré Aristotelove mýty o pohybe telies a to pomocou úplne nového vedeckého inštitútu, zvaného experiment, (ktorý Galileo ako prvý zaviedol do vedy) dostal od pápeža Urbana VII. serióznu požiadavku, aby on svoje učenie o pohybe Zeme okolo slnka, doložil vedeckym, čiže experimentálnym dôkazom tu na Zemi!
A práve táto, v skutku veľmi logická, ako aj veľmi vedecká požiadavka vrcholného predstaviteľa cirkvi, pápeža Urbana VII. bola primárnou príčinou vzniku novej definície pohybu hmoty, ako aj príčinou vzniku nesmrteľnosti Galilea Galileiho.
-------------------------------------------------------------------------
Ako je všeobecne známe, Galileo nenašiel žiadny experimentálny dôkaz pohybu Zeme okolo slnka, takže po tej pápežovej výzve už nemohol veľmi vyskakovať so svojím učením, preto on nakoniec sám a dobrovoľne uznal, že to čo tvrdil o pohybe Zeme okolo slnka, nie je vedecké tvrdenie, lebo sa to nedá experimentálne dokázať a následne sa za šírenie toho svojho bludu aj ospravedlnil pápežovi.
No to ešte nebola bodka za Galileovym učením o pohybe Zeme okolo slnka. To najdôležitejšie prišlo až potom. Až potom sa ukázala vrodená primitivita myslenia Galilea vo veci chápania toho najdôležitejšieho vo vede a to v pochopení filozofie pohybu hmoty vo vesmíre.
-------------------------------------------------------------------------
Galileo svoju neschopnosť dokázať pohyb Zeme okolo slnka pomocou experimentu, obhajoval výlučne svojím osobným dojmom v znení: že i keď pohyb Zeme okolo slnka je objektívna realita, no napriek tomu nedá sa experimentálne dokázať, lebo podľa osobným dojmom Galilea, zmenu rýchlosti telies nesprevádzajú žiadne fyzikálne zmeny v telesách a tak niet vlastne čo experimentálne namerať.
Galielo svoj osobný neúspech pri experimentálnej (ne)identifikácii pohybu Zeme okolo slnka, nepripísal kriticky svojej osobnej neschopnosti, ale pripísal ho dosiaľ neznámemu prírodnému princípu, ktorý on šťastnou hrou osudu, práve svojou osobnou neschopnosťou objavil a ktorý preto nazval ako: (Galileiho) „Princíp relativity pohybu“!Pravý obsah tohto princípu znie nasledovne: Keďže ja, Galileo žiadnym experimentom nedokázal som zistiť, či zmenou rýchlosti pohybu telies nemenia sa aj ich fyzikálne vlastnosti, preto výlučne na základe mojich osobných dojmov vyhlasujem, že v prírode niet žiadneho merateľného rozdielu medzi nehybným a pohybujúcim sa predmetom vo vesmíre. Jedine čo o pohybe telies viem povedať je to, že ho vidím iba očami.
Pohyb telies vesmírom je podľa osobných dojmov Galilea iba svetelný efekt, nič viac.
-------------------------------------------------------------------------
Takže podľa osobných dojmov Galilea, z fyzikálneho hľadiska (skôr iba z jeho osobného uhla pohľadu) je úplne jedno čo považujeme za pohybujúce sa vesmírom a čo za nehybné.
-------------------------------------------------------------------------
1.) Experimentálne merateľný rozdiel medzi stavom pokoja a stavom pohybu hmoty vo vesmíre neexistuje !!!
-------------------------------------------------------------------------
2.) Na všetkých planétach vo vesmíre (bez rozdielu ich rýchlosti) platia také isté zákony ako na povrchu Zeme.
-------------------------------------------------------------------------
Tie dve vety tvoria nosný pilier filozofie Galileiho „Princípu relativity pohybu“.
Iba zmenou obsahu týchto dvoch viet, je možné poprieť, (vyvrátiť) platnosť dojmového Galieiho „Princípu relativity pohybu“ hmoty vesmírom.
Pravdivosť „Princípu relativity pohybu“ sa pomocou experimentu nedá dokázať, lebo relativita pohybu hmoty vesmírom, dokazuje sa výlučne nulovým (žiadnym) výsledkom experimentálnej previerky jeho pravdivosti.
Inými slovami iba nulové nič je dôkazom pravdivosti Galileiho „Princípu relativity pohybu“ hmoty. Relativistický fyzici preto nikdy nehľadajú nenulové dôkazy pravdivosti relativity pohybu, ale výlučne nulové dôkazy jej platnosti.
Akýkoľvek nenulový výsledok experimentálnej previerky relativity pohybu hmoty je podľa relativistických fyzikov vopred zlý výsledok.
-------------------------------------------------------------------------
Galileo svojím výlučne dojmovým: „Princípom relativity pohybu“, zadefinoval novú filozofiu pohybu hmoty, čiže filozofiu relativity pohybu, teda takého pohybu u ktorého nepoznáme ani jeho vesmírnu rýchlosť, ani jeho vesmírny smer, u ktorého nepoznáme nič, iba ho vidíme očami.
I keď na prvý pohľad by sa zdalo, že Galileovi preskočilo v hlave, keď on túto svoju novú dojmovú filozofiu relativity pohybu hmoty zadefinoval, pravda je ale taká, že táto výlučne dojmová (experimentom nijako nepodložená) Galileova fyzikálna habaďura, skôr úplná sprostosť, urobila z neho nesmrteľného, lebo zatiaľ sa ešte nenašiel žiadny jedinec ľudskej spoločnosti, ktorý by túto Galileovu dojmovú sprostosť dokázal vyvrátiť pomocou nenulového experimentu.
-------------------------------------------------------------------------
Kontrolné otázky:
Akým vedeckým experimentom je Galileiho „Princíp relativity“ dokázaný?Žiadnym!
-------------------------------------------------------------------------
Čo je základom Galileiho „Princípu relativity“ ?
Iba Galieov osobný dojem (náhodný typ) na pohyb hmoty vesmírom!Pokračovanie v druhej časti.
