„Paradox jednočaťa“ II.
Paradox Alberta Einsteina.
Newtonova filozofia pohybu hmoty.
Izák Newton narodil sa v roku 1643, čiže rok po smrti Galilea. Preto ešte nejaké roky potreboval na to, aby vyrástol a načuchol k vede. Takže jeho objavy v oblasti definície zákonov pohybu hmoty, mohli sa zrodiť až okolo 50 rokov po vzniku Galileiho „Princípu relativity pohybu“ nebeských telies.
Newton teda na rozdiel od Galilea, na úsvite jeho vedeckej kariéry, mal k dispozícii už dve i keď iba zdanlivo úplne protichodné, dojmové filozofie pohybu hmoty a to Aristotelovu filozofiu absolútneho pohybu hmoty, ako aj Galileiho „Princíp relativity pohybu“ hmoty.
Newton po preštudovaní Galileiho „Princípu relativity“ došiel k záveru, že ona nie je vedecká filozofia, nakoľko jej obsah nie je doložený žiadnym experimentálnym dôkazom. Galileo svoj princíp relativity deklaroval iba ústami a to podobným spôsobom, ako Aristoteles deklaroval svoj absolútny pohyb. Preto Newton nevidel žiadnu vedeckú prekážku v tom, aby on akceptovaním záveru Galileovho, nevedeckého, iba dojmového „Princípu relativity pohybu“ hmoty, nezadefinoval svoju novú, inovovanú filozofiu absolútneho pohybu hmoty vesmírom.
Pre Newtona už ani len intuitívne nebola prijateľná Galileiho premisa (predpoklad) o tom, že pohyb hmoty je iba očná šaľba, čiže iba svetelný klam, ale na druhej strane Newtonovi veľmi dobre vyhovoval záver nevedeckého, iba ústného, Galileiho „Princípu relativity“ ktorý tvrdil, že na všetkých nebeských telesách bez rozdielu ich rýchlosti pohybu vesmírom, platia tie isté prírodné zákony ako na Zemi.
Newton v plnej miere akceptoval nevedecké, experimentom nikdy nepreverené Galileiho tvrdenie, Galileov osobný dojem o tom, že rôzna rýchlosť pohybu hmoty vesmírom nevyvoláva rôzne fyzikálne vlastnosti telies a toto Galileiho tvrdenie nedával do žiadnej súvislosti s relativitou pohybu hmoty. Newton v duchu považoval Galilea za bebečka.
Preto Newtonova filozofia absolútneho pohybu hmoty bola nasledovná: Pohyb hmoty je absolútny, ale bez zmien fyzikálnych javov, ktoré by v telesách mohli vyvolať ich rozdielne absolútne rýchlosti pohybu vesmírom.
Osobný prínos Newtonovej novej filozofie absolútneho pohybu hmoty spočíval v tom, že Newton pohyb telies nevzťahoval na konkrétnu, absolútnu vesmírnu rýchlosť nejakého hmotného telesa, (napríklad na nehybnosť slnka) ako Aristoteles vzťahova na Zem, ale že Newton si vytvoril (vymyslel) niečo dovtedy neznáme, nepoužívané, čiže nekonečný, prázdny a preto aj nehybný vesmírny priestor (entitu stojacu na jednom mieste) a na tento hypotetický priestor (entitu) potom vzťahoval mechanický absolútny pohyb telies vesmírom.
Pod pojmom čas, Newton chápal rovnomerné (večné) trvanie tohto prázdneho a nehybného vesmírneho priestoru. K vytvoreniu tohto nehybného priestoru, Newtona inšpirovali vzdialené hviezdy (stálice) ktoré svoje polohy na nebeskej oblohe nemenili.
Pomocou týchto stálic, Newton sekundárne „zmaterializoval“ svoj nehybný absolútny priestor a na tie stálice potom vzťahoval absolútny pohyb telies i keď s bezpodmienečným akceptovaním záverov Galilieiho „Princípu relativity“ o nemennosti fyzikálnych javov následkom zmeny ich absolútnej rýchlosti pohybu vesmírom.
Newton nevidel žiadny rozpor medzi jeho absolútnym pohybom hmoty a Galileiho „Princípom relativity“ pohybu telies a preto tento Galileov princíp relativity pohybu, považoval za organickú súčasť jeho filozofie absolútneho pohybu hmoty vesmírom.
Newton takým istým spôsobom definoval svoj absolútny pohyb hmoty vesmírom ako Aristoteles, iba s tým rozdielom, že Aristoteles, ešte nepoznal Galileiho „Princíp relativity“ pohybu a tak nemal si z čoho vyberať, čo inovovať.
Newton slepo uveril pravdivosti Galieiho „Princípu relativity“ a preto jeho pravdivosť už nepovažoval za potrebné experimentálne preverovať.
Newton okrem jeho svojskej, čalamádovej definície absolútneho pohybu veril aj tomu, že telesá sa môžu pohybovať v jeho nehybnom priestore nekonečne veľkou rýchlosťou, ale aj tomu, že materiálne telesá na impulz sily akcie, reagujú silou reakcie, nekonečne veľkou rýchlosťou, čiže okamžite.
Túto skutočnosť latentne, skryto, obsahuje aj jeho tretí Newtonov zákon pohybu, známi ako zákon akcie a reakcie, ktorého pravé znenie je nasledovné: Na silu akcie vzniká nekonečne veľkou rýchlosťou, v jednom čase, čiže naraz, rovnako veľká opačne orientovaná sila reakcie.
Túto skutočnosť Newton zapisoval matematickou rovnicou nasledovne:
+F = -F
-------------------------------------------------------------------------
Kontrolné otázky:
Akým vedeckým experimentom je Newtonov absolútny pohybu hmoty“ dokázaný?
Žiadnym!
-------------------------------------------------------------------------
Čo je teda základom Newtonovho absolútneho pohybu hmoty?
Iba Newtonov osobný dojem na pohyb hmoty vesmírom.
Einsteinova filozofia pohybu hmoty.
I keď Galileiho „Princíp relativity“ pohybu, bol fyzikmi celého sveta akceptovaný, nikomu z normálnych fyzikov nešlo do hlavy, žeby zmena rýchlosti pohybu telies, (zmena ich hybnosti) nevyvolala v telesách žiadnu fyzikálnu zmenu, nakoľko to by protirečilo aj zákonu zachovania energie a tým pádom by vzniká aj otázka, kam sa podeje energia potrebná k zmene rýchlosti telies?
A tak ešte aj na prelome 19 a 20 storočia našiel sa renomovaný fyzik, ktorý chcel pomocou experimentu zmerať rýchlosť pohybu Zeme okolo slnka, teda chcel zmerať to, čo nedokázal zmerať Galileo už pred 300 rokmi.
(Za ten pokus bola mu udelená Nobelova cena za fyziku.)
Aj tento príklad jednoznačne dokazuje, že aj vtedy platné filozofie pohybu hmoty boli natoľko protirečivé, nehodnoverné, že ich obsah fyzici úplne ignorovali jednak tým, že si ich navzájom zmiešavali, ale hlavne tým, že im neverili a preto ich obsah chceli dodatočne experimentálne preveriť.
Je ale potrebné doložiť aj to, že výsledok uvedeného pokusu zmerať rýchlosť pohybu Zeme okolo slnka bol taký istý, ako za čias Galilea, pretože pohyb Zeme okolo slnka sa ani týmto experimentom nedokázal, neidentifikoval.
Negatívny výsledok predmetného experimentu vyvolal veľký záujem u fyzikov, lebo on protirečil už vtedy známym fyzikálnym rovniciam, podľa ktorých uvedený experiment mal vykázať pohyb Zeme okolo slnka. Nehovoriac o tom, že pohyb Zeme okolo slnka bol dokázaný aj mnohými inými experimentálnymi dôkazmi.
Predmetný experiment bol založený na fyzikálnom predpoklade, že svetlo sa pohybuje ináč vo smere pohybu Zeme okolo slnka, ako v smere kolmom na smer pohyb Zeme okolo slnka. Tento, fyzikálnymi rovnicami predpokladaný jav sa ale nepotvrdil, lebo predmetný experiment vykazoval rovnaký pohyb svetla vo všetkých smeroch pohybu Zeme okolo slnka.
Predmetný experiment vykazoval nehybnosť Zeme, presne tak, ako to tvrdil pred viac ako 2 000 rokmi Aristoteles.
Výsledok uvedeného experimentu vracal definíciu pohybu hmoty do Aristotelových čias, kde sa Zem považovala za nehybné centrum celého vesmíru.
-------------------------------------------------------------------------
I keď výsledok tohto experimentu bol verejne publikovaný ako krach fyziky, renomovaní vedci sa k nemu nevyjadrovali, lebo nevedeli vysvetliť príčiny jeho neúspechu a nikto ich k tomu vysvetleniu nenútil. (Nič nového pod slnkom.)
Tým pádom ponúkli šancu vysvetliť príčinu neúspechu tohto experimentu vedeckým elévom, vedeckým uchám. Tej šance sa chopil jeden ambiciózny 26 ročný úradník patentového úradu menom Albert Einstein.
-------------------------------------------------------------------------
Albertovi Einsteinovi sa nakoniec podarilo vysvetliť príčiny negatívneho (nulového) výsledku predmetného experimentu, a to ja bez iného, lepšieho experimentu, iba pomocou matematických rovníc, teda iba pomocou jeho špekulatívnych úvah. Iba ústami.
Patrí k zaujímavosti, že Einstein, ktorý si pôvodne dal za úlohu vysvetliť iba príčiny neúspechu predmetného experimentu, nakoniec okrem toho pôvodného cieľa, bol nútený zmeniť všetky zákony fyziky, presnejšie on musel nakoniec zmeniť zákony celého vesmíru, s čím na začiatku nepočítal, lebo on vedel, že na to nemá intelektuálne schopnosti ani vedomosti.
Samotný Einsteinov spôsob vysvetlenia príčin neúspechu predmetného experimentu vynechám, lebo ide o komplikované matematické konštrukcie - štruktúry a budem sa venovať iba Einsteinovým filozofickým názorom na pohyb hmoty, ktoré zákonito vyplývajú z jeho (geniálneho) matematického spôsobu myslenia - vysvetlenia príčin neúspechu predmetného experimentu, čiže uvediem iba (geniálnu) Einsteinovu filozofiu pohybu hmoty.
-------------------------------------------------------------------------
Einstein mal za svojho života k dispozícii tri dojmové, experimentom nepotvrdené filozofie pohybu hmoty.
1.) Aristotelovu dojmovú filozofiu absolútneho pohybu.
2.) Galieiho dojmový „Princíp relativity pohybu“.
3.) Newtonovu dojmovú filozofiu absolútneho pohybu.
Einstein vedel, že jeho nová, dojmová definícia pohybu musí byť definíciou relatívneho pohybu hmoty, lebo to vyplývalo z logiky vývoja filozofie pohybu hmoty.
Einstein ale nebol od prírody obdarený múdrosťou, teda intuíciou rozoznať dobré od zlého a pravdu od klamstva, a tak na úplne novú dojmovú filozofiu relatívneho pohybu si netrúfol.
To nemohol už aj preto, lebo on nechápal ani len rozdiel medzi tými tromi, už vtedy známymi a iba na oko úplne odlišnými, dojmovými filozofiami pohybu hmoty.
Einstein sa nakoniec rozhodol iba inovovať, čiže iba zdokonaliť Galileov dojmový „Princíp relativity pohybu“.
Einsteinovi veľmi pasovalo tvrdenie Galileovho dojmového „Princípu relativity“ o tom, že zákony fyziky sú rovnaké v celom vesmíre, lebo rýchlosť pohybu telies nevyvoláva v nich žiadne merateľné fyzikálne zmeny a to napriek tomu, že Einstein v skutočnosti učil pravý opak toho čo tvrdil Galileo vo svojom dojmovom "Princípe relativity pohybu".
No a práve v spôsobe, akým Einstein obhajoval, či inovoval obsah Galileovho dojmového „Princípu relativity pohybu“, pomocou jeho úmyselne cielenej deformácie Galileovho „Princípu relativity pohybu“, je ukrytá bezcharakternosť, podlosť, či nízka úroveň myslenia Alberta Einsteina.
-------------------------------------------------------------------------
Einstein tvrdil, že jeho prínos do fyziky spočíva v tom, že on iba rozšíril platnosť Gaileiho dojmového „Princípu relativity“ z mechanického pohybu hmoty, aj na pohyb svetla a elektromagnetických polí, čiže na všetky možne formy pohybu hmoty.
Ibaže skutočným poslaním Einsteinovej filozofie relativity pohybu hmoty bolo (a aj dnes je) teoreticky znemožniť to, aby sa smer a rýchlosť absolútneho pohybu hmoty vesmírom, dal identifikovať mechanickým, alebo elektromagnetickým nenulovým experimentálnym dôkazom.
Einsteinova dojmová filozofia relativity pohybu mala odradiť každého od toho, aby on hľadal nenulový experimentálny dôkaz na identifikáciu absolútneho pohybu hmoty vesmírom.
(Čo sa mu do dnešných dní aj úspešne darí.)
-------------------------------------------------------------------------
Relativita pohybu môže existovať iba bez akéhokoľvek experimentálneho dôkazu, ktorý by dokázal identifikovať smer a rýchlosť absolútneho pohybu hmoty vesmírom.
Inými slovami povedané, akýkoľvek nenulový výsledok experimentálnej previerky pravdivosti relativity pohybu hmoty, zabil by existenciu relativity pohybu.
A tým aj celoživotné dielo Alberta Einsteina.
Preto je úsmevné sledovať ľudí, ktorí bohorovne vyhlasujú, že pravdivosť Einsteinových teórii relativity pohybu, dá sa dokázať nekonečným množstvom experimentálnych dôkazov, pričom pravda je taká, že čo i len jeden, jediný, nenulový výsledok experimentálneho dôkazu, (aj Einsteinovej) relativity pohybu, relativitu pohybu vyvracia, likviduje a nie dokazuje ju .
Experimentálnym dôkazom existencie relatívneho pohybu, je žiadny, čiže nulový experimentálny dôkaz !!!
Genialita Einsteina spočíva iba v tom, že on pomocou veľmi komplikovaných matematických rovníc absolútneho pohybu telies, dokázal obhájiť pravý opak, čiže relativitu pohybu telies a to tak, že mu na ten podvod zatiaľ nikto neprišiel.
No Einstein nepočítal s tým, že raz sa na svete nájde aj taký človek, ktorý si jeho fyzikálne podvody všimne.
-------------------------------------------------------------------------
Ako Einstein obhajoval relatívny pohyb zákonmi absolútneho pohybu?
Nasledovne:
Podľa Galileiho dojmového "Princípu relativity pohybu", rýchlosť pohybu telies nevyvoláva v telesách žiadne fyzikálne zmeny, takže niet čo merať. Ibaže to isté by malo platiť aj pre Einsteinovu dojmovú ŠTR.
A aj zdanlivo to platí, ale iba zdanlivo, lebo skutočnosť je úplne, úplne opačná.
Einstein netvrdí ako Galileo, že zmenou rýchlosti telies nemenia sa žiadne ich fyzikálne parametre, on tvrdil prvý naopak.
Einstein tvrdil, že zmenou rýchlosti telies, menia sa všetky ich fyzikálne parametre, ale (na srandu králikov) túto objektívnu realitu, tú hromadnú zmenu fyzikálnych parametrov, nie je možné experimentálne dokázať, nie je možné identifikovať - zmerať, lebo tá vzájomná, zázračne, čisto náhodne harmonická zmena fyzikálnych parametrov, nedovoľuje nám namerať iný než nulový výsledok týchto fyzikálnych zmien v pohybujúcich sa telesách.
Takže v prípade Einsteinovej dojmovej ŠTR, ide síce o jednoznačnú definíciu absolútneho pohybu telies, ibaže s nemerateľnými, nulovými zmenami fyzikálnych parametrov absolútneho pohybu telies vesmírom.
Einstein dokonca verejne tvrdil, že zmena rýchlosti telies vyvoláva v telesách konkrétne tri fyzikálne zmeny (v úplnom rozpore s tvrdením Galileovho „Princípu relativity pohybu“) a to:
1.) zmenu dĺžky telies,
2.) zmenu ich hmotnosti,
3.) zmenu rýchlosti plynutia ich času,
presne podľa jeho matematických rovníc absolútneho pohybu hmoty.
Einstein ale tvrdil aj to, že po návrate telies do ich pôvodnej (materskej) rýchlosti, všetky fyzikálne zmeny sa vrátia do pôvodného stavu, takže nemôžeme experimentálne potvrdiť, že pri zmene rýchlosti telies sa menili ich fyzikálne vlastnosti.
To môžeme iba teoreticky, iba matematicky predpokladať.
Čo v praxi znamená iba toľko, že pozorovatelia nachádzajúci sa v sústavách s rôznou zotrvačnou rýchlosťou ich pohybu, nikdy nenamerajú žiadnu fyzikálnu zmenu, ktorá by dokazovala rôznu rýchlosť zotrvačného pohybu ich sústav.
(Že namerajú vždy iba nulovú zmenu.)
Je to celé poriadne skomolené, ale vec sa vyjasni v tom momente, keď zo sústavy pohybujúcej sa relatívnym pohybom, v ktorej sa vďaka zázračne harmonickým fyzikálnym zmenám, nedajú identifikovať žiadne fyzikálne zmeny (a to v súlade z Einsteinovými rovnicami) budeme sa zaujímať iba o jediný druh fyzikálnej zmeny a nie všetky tri naraz.
Vec sa vyjasni vtedy, keď sa budeme zaujímať iba o rýchlosť plynutia času v sústave pohybujúcej sa (na oko) inou rýchlosťou, lebo iba vtedy (podľa Einsteinovej ŠTR) zistíme, že v rýchlejšie pohybujúcej sa sústave, fyzikálny parameter čas plynie pomalšie ako v druhej sústave, ktorá sa pohybuje pomalšie, čo je ale úplne, úplne v rozpore s Galileiho princípom relativity, ktorý tvrdí, že zmenou rýchlosti pohybu telies nesmú nastať žiadne zmeny fyzikálnych parametrov telies, preto nesmie sa meniť ani parameter "čas".
Takže rôzna rýchlosť plynutie času v rôzne rýchlych zotrvačných sústavách, nie je dôkazom relativity pohybu, ale je jednoznačným experimentálnym dôkazom absolútneho pohybu hmoty.
Kto to nevie pochopiť, ten nevie pochopiť nielen Einsteinove dojmové teórie relativity pohybu, ale ani to, aký je rozdiel medzi relatívnym a absolútnym pohybom hmoty.
Pre takého človeka je každý pohyb naraz absolútny aj relatívny.
-------------------------------------------------------------------------
V čom spočíva „Paradox jednočaťa“, ktorý je rafinovane ukrytý v Einsteinových dojmových teóriách relativity pohybu hmoty?
V tom, že Einstein zmenu troch fyzikálnych parametrov, vznikajúcich zmenou rýchlosti pohybu hmoty, opísal matematickými rovnicami ako objektívnu realitu prírody, ako absolútnu pravdu, ale pritom tvrdil pravý opak a to, že zmenou pohybu telies nedajú sa vyvolať žiadne, experimentom zmerateľné fyzikálne zmeny a práve preto v celom vesmíre platia tie iste fyzikálne zákony ako na Zemi.
Skutočnosť že v sústavách pohybujúcich sa rôznou rýchlosťou, aj čas plynie rôznou rýchlosťou, Einstein svojím „geniálnym“, či zaostalým rozumom, nepovažoval za žiadnu fyzikálnu zmenu (za žiadny dôkaz existencie - identifikácie absolútneho pohybu telies), ale za dôkaz relativity pohybu telies i keď pri relatívnom pohybe telies nesmú sa meniť žiadne ich fyzikálne parametre telies, čiže nesmie sa meniť ani rýchlosť plynutia času. Nikto nesmie starnuť ani pomalšie ani rýchlejšie !!!
„Paradox jednočaťa“, ktorý je rafinovane ukrytý v Einsteinových dojmových teóriách relativity pohybu hmoty spočíva v tom, že i keď Einstein nemal rozum na to, aby zbadal rozdiel rozdiel medzi absolútnym a relatívnym pohybom hmoty, jeho šalátová relativisticko - absolutistická definícia relativity pohybu hmoty, ktorej základom sú merateľné efekty absolútneho pohybu hmoty, tvoria nielen existenčnú filozofiu súčasnej fyziky, ale táto Einsteinova šalátová relativisticko - absolutistická definícia relativity pohybu, je považovaná za vrchol geniality ľudstva.
„Paradox jednočaťa“, paradox Einsteina, je konkrétnym dôkazom toho, ako môže relatívne vzdelaný blbec vládnuť nad myslením ľudstva.
-------------------------------------------------------------------------
Kontrolné otázky:
Akým vedeckým experimentom je Einsteinova teória relativity pohybu hmoty dokázaná?
Žiadnym, lebo relativitu pohybu nie je možné experimentom dokázať!!
-------------------------------------------------------------------------
Čo je teda základom Einsteinova teória relativity pohybu hmoty?
Iba Einsteinov osobný dojem na pohyb hmoty vesmírom.
Iba Einsteinov kolosálny podvod.
