aaaaaaaaaaaaaaaaq
aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa a
Buduje sa nová fyzika.
----------Aj keď sila akcie je rovnako veľká sile reakcie, nejde o rovnováhu ????---------
Sila Abraháma Zotrvačného.
----------Aj keď sila akcie je rovnako veľká sile reakcie, nejde o rovnováhu ????---------
V diskusii k článku pána Róberta Bukovana, pod názvom:
"Nový článok 3. newtonov zákon":
http://bukovan.blog.sme.sk/c/237432/Novy-clanok-3-newtonov-zakon.html
rozvírila sa veľmi plodná a do dnešných dní ešte živá diskusia, v ktorej počet diskusných príspevkov momentálne dosahuje číslo 2150, čo je v diskusiách k blogerským témam číslo nevydané.
Tento článok medzičasom bol administráciou blogu sme.sk vyradený z kategórie článkov zverejnených na informačných stránkach blog.sme.sk, takže k nemu sa môžu dostať nový diskutujúci iba sprostredkovane cez adresu od starých diskutérov.
Dôvodom k tomu bol hlavne slovník diskutérov, ktorí v prípade chýbajúcich fyzikálnych, čiže vecných argumentov na obhajobu obsahu 3. NZ, uchyľovali sa k primitívnym vulgarizmom najhrubšieho zrna.
Zaujímavé ale pritom bolo to, že tie primitívne vulgarizmy pochádzali prvotne a hlavne od obhajcov 3. Newtonovho zákona, teda od univerzitne vzdelaných jedincov.
Kritici obsahu 3. Newtonovho zákona grupovali sa vo väčšine (nie výlučne) z jedincov, ktorí fyziku neštudovali na vysokoškolskej úrovni a ktorí práve preto mohli si dovoliť luxus myslieť slobodne, logicky a aj kriticky, bez ohľadu na umelú, skôr slepú, zotrvačnú autoritu, ktorú autor 3. NZ, Izák Newton užíva u univerzitne vzdelaných jedincov.
A práve táto skutočnosť doviedla univerzitne vzdelaných obhajcov 3. NZ do amoku, teda do stavu feťáckej nekontrolovateľnej zúrivosti.
Základným kameňom sváru v tejto diskusie je obsah 3. Newtonovho zákona, v ktorom sa konštatuje, že sila akcie a sila reakcie sú vždy navzájom zrkadlovo rovnako veľké, majú rovnaký smer pohybu, no opačný smer pôsobenia, napriek tomu ich účinky sa navzájom nerušia.
Veta o tom, že dve rovnako veľké a opačne orientované sily, sila akcie a sila reakcie sa v 3. NZ nerušia, vyvoláva u logicky mysliacich diskutérov pochybnosti o zdravom rozume Newtona, ako aj o zdravom rozume učiteľov fyziky, ale aj o zdravom rozume absolventov univerzít prírodovednej vetvy, ktorí tento nelogický, ale aj experimentálne dokázaný blud, herézu zotrvačne, nemohúco, pudovo ale pritom vehementne obhajujú.
U univerzitne vzdelaných jedincov predmetná veta bola považovaná za vetu úplne logickú a pravdivú, na viac dokazujúcu geniálne myslenie I. Newtona, ako autora 3. NZ, Zákona akcie a reakcie.
Táto diskusia sa časom spomalila, ale trendy diskutujúcich sú nezmenené. K žiadnej zhode názorov sa táto diskusia, skôr polemika nedopracovala (zatiaľ).
----------Aj keď sila akcie rovnako je veľká sile reakcie, nejde o rovnováhu ????---------
Práve preto ja som sa rozhodol hľadať pravú príčinu toho polemického, skôr antagonistického náhľadu na obsah 3. NZ, zo zorného uhla dvoch nezmieriteľných táborov, účastných v tejto diskusii hlavne preto, že ja túto diskusiu považujem za diskusiu historickú ak nie priam za prelomovú vo fyzike.
Tá prelomovosť spočíva v tom, že už sa zrodili viacerí otvorení spochybňovači Newtonových fyzikálnych prísloví a porekadiel, súhrne Newtonových heréz!
A to na Slovensku, kde spoločnosť má všetky problémi jej existencie na háku.
----------Aj keď sila akcie rovnako je veľká sile reakcie, nejde o rovnováhu ????---------
V prvom rade sústredil som sa na objasnenie tých argumentov, pomocou ktorých univerzitne vzdelaní jedinci vehementne, zotrvačne, verklíkovským spôsobom obhajujú tú skutočnosť, že dve rovnako veľké sily, sila akcie a sila reakcie,
(u ktorých nevieme experimentálne vykázať ani to, ktorá je ktorá, nakoľko oni nielen že sú rovnaké, ale v jednom čase vznikajú a v jednom čase aj zanikajú, ale na viac majú aj rovnakú farbu, chuť a vôňu)
pôsobiace voči sebe opačným smerom, nerušia svoje silové účinky, keďže z logiky materiálnej prírody vyplýva, že oni by si svoje silové účinky mali navzájom rušiť.
----------Aj keď sila akcie je rovnako veľká sile reakcie, nejde o rovnováhu ????---------
Vďaka Internetu, či skôr vyhľadávaču Google, nie je problém k danej problematike nájsť potrebné materiály ktoré bližšie, či skôr hlbšie poukazujú na filozofickú podstatu obsahu všetkých troch Newtonových zákonov pohybu, ale hlavne na pravý obsah 3. NZ, Zákona akcie a reakcie, o ktorom sa ku predmetnému článku pána Bukovana vedie rozsiahla antagonistická polemika, či zo strany univerzitne vzdelaných jedincov, skôr primitívna zvada.
Materiál v ktorom som našiel odpoveď na moje otázky, nachádza sa na internete pod touto adresou:
http://physedu.science.upjs.sk/mechanics_svk/045_force_velocity.htm
V tomto materiáli okrem iného píše sa aj toto:
1.) Pojem sila
Vo fyzike sa pojem sila používa už od čias Newtona k pochopeniu a opisu mechanických procesov. Newtonová sila tak ako jej rozumieme má vo fyzike nasledujúce vlastnosti:
Sila je príčinou zmeny pohybu telesa alebo zmeny jeho tvaru či objemu.
Sila je vždy výsledkom vzájomného pôsobenia medzi najmenej dvoma objektmi.
Z toho vyplýva, že sila nikdy nemôže existovať samostatne (osamotene), stále sa objavuje v páre.
Táto dvojica síl má vždy rovnakú veľkosť a smer,
ale opačnú orientáciu.
Vtejto vete je zhrnutá celá filozofia relativistickej fyziky. Kto v tejto vete nenájde antagonistické rozpory , tak ten myslí na úrovni univerzitne vzdelaných jedincov. Ten je úplne vyšinutý z reálneho života.
Neskonalo skromný Alexander Jozef, prvý.
2.) Newtonov Druhý zákon.
Ak sa súčet všetkých Newtonovských síl pôsobiacich na teleso nerovná nule, teleso sa bude pohybovať so zrýchlením. Tento proces je zahrnutý v druhom Newtonovom zákone a je reprezentovaný v matematickej forme ako:
F = m a
m = zotrvačná hmotnosť
a = zrýchlenie
Situáciu zodpovedajúcu tomuto vzťahu nájdeme prakticky v každej učebnici fyziky, a je zobrazovaná jednoduchým vektorom F pôsobiacim na teleso so zotrvačnou hmotnosťou m.
3.) Zotrvačná hmotnosť.
Zo skúsenosti každodenného života poznáme, ako sa objekt bráni zrýchleniu jeho pohybu alebo pri znížení jeho rýchlosti. V klasickej fyzike tento odpor, nazývame zotrvačnosť a nazeráme naň ako na vlastnosť hmoty.
Pretože ide o vlastnosť hmoty, nemôže ísť o Newtonovskú silu.
Dôležitým a nevyhnutným charakterom Newtonovskej sily je, že existuje pri vzájomnom pôsobení medzi dvoma objektmi. Teda nemôže byť schopnosťou jedného objektu.
Pretože zotrvačnosti telesa chýba interaktívny partner, pri odpore hmotného telesa proti pôsobeniu akéhokoľvek druhu zrýchlenia, tak sa na zotrvačnosť nepozeráme ako na silu
a nebude zobrazovaná tak, ako aj v klasických učebniciach.
4.) Machov princíp
Ide o námietku, datujúcu sa k začiatku 20-teho storočia. V tomto čase, nemecký fyzik Mach vyhlásil niektoré princípy všeobecnej teórie relativity a publikoval myšlienku, že prítomnosť hmoty všetkých galaxií vo vesmíre je dôsledkom zotrvačnej hmotnosti.
Existuje všeobecný názor že, "hmotnosť tam je ovplyvnená zotrvačnosťou tu".
Dodnes táto myšlienka nebola experimentálne dokázaná alebo vyvrátená a preto zostáva špekulatívnou.
Avšak otvára možnosť nájsť možného interaktívneho partnera pre zotrvačnosť, a umožňuje prijať odpor hmotného telesa pôsobiaci proti zrýchleniu, za skutočnú silu.
V nasledujúcom učebnom materiály je táto myšlienka zotrvačnosti ako skutočnej sily prijatá a je znázorňovaná nasledovne.
(Jedno teleso, ale dve sily, čiže sranda na kolieskach.)
(Nejako tak by to bolo reálnejšie.)
Týmto majme na pamäti, že zotrvačná sila, aj keď je reálna, nie je Newtonovou silou, ktorá by mohla byť použitá k zrýchleniu objektu.
Sila zotrvačnosti je silou akcie a reakcie, ktorá existuje len v priebehu procesu zrýchľovania. Nemôže byť príčinou zrýchlenia objektu.
Ale v prípade pôsobenia Newtonovej sily na teleso, sila zotrvačnosti vytvorením potrebného odporu, umožňuje produkovať potrebné zrýchlenie.
Bez sily zotrvačnosti by Newtonovská sila pôsobila na teleso bez odporu, ťahala alebo tlačila by proti ničomu, nemala by žiaden účinok.
5.) Zotrvačná sila
Dynamická situácia, pri ktorej je teleso zrýchľované Newtonovskou silou je zobrazovaná ako rovnováha medzi dvoma silami, Newtonovskou silou a silou zotrvačnosti – zrýchľujúcou - reakčnou silou.
Obe sily môžeme nezávisle zobraziť ako vektory.
Nezávisle na hmotnosti telesa, vždy existuje rovnováha medzi pôsobiacou Newtonovskou silou a silou zotrvačnosti ako akčno-reakčnou silou.
Matematický opis
Máme teleso, ktoré je zrýchľované pôsobením Newtonovskej sily. Situáciu môžeme reprezentovať v matematickej forme ako:
F Newton = - F Zotrvačnosť
F Zotrvačnosť = - m a;
F Newton = m a (Newtonov princíp, zákon II)
Rovnica
F Newton = - F Zotrvačnosť
je výraz pre rovnováhu a nemal by byť stotožnený so statickou alebo nemennou situáciou, kedy dve Newtonovské sily pôsobia na to isté teleso.
V tomto prípade, výslednica všetkých pôsobiacich Newtonových síl je nulová a teleso zotrváva v pokoji, alebo v rovnomernom priamočiarom pohybe ( Newtonov princíp zotrvačnosti, 1.Newtonov pohybový zákon).
Rovnováha medzi Newtonovskou a akčno-reakčnou silou, silou pôsobiacou na zotrvačnosť, existuje len v priebehu procesu zrýchľovania.
Pravidlo na zapamätanie je jednoduché:
"Medzi dvoma silami je vždy rovnováha,
či už v stacionárnej situácii medzi dvoma Newtonovskými silami,
alebo pri zrýchľovaní telesa medzi Newtonovskou silou a silou zotrvačnosti."
Konice citátov z uvedeného materiálu.
Obsah hore uvedeného vedeckého pojedania o fyzikálnej kategórii sila, opísaný na univerzitnej úrovni, dosť podstatne vysvetľuje spôsob myslenia Izáka Newtona, ale aj myslenie obhajcov 3. NZ, Zákona akcie a reakcie.
Málo ktorý občan SR so základným, či stredným vzdelaní vie o tom, že vo fyzike existujú dva druhy úplne rôznych síl a to záhadná sila Izáka Newtona a rustikálna (dedinská) sila Abraháma Zotrvačného (a tým pádom aj dva rôzné druhy hmotnosti, zotrvačná a newtonovská) napriek tomu, že vo fyzike existuje iba jeden zákon sily.
Sila Izáka Newtona má tú vlastnosť, že dokáže vyvolať, iniciovať, indukovať zrýchlený (spomalený) pohyb (anti silu) u druhého telesa (ktoré takú vlastnosť nemá).
Sila Izáka Newtona je primárnou prvotnou, akčnou silou, čiže silou akcie.
Sila Abraháma Zotrvačného má tú vlastnosť, že i keď ona sa bráni sile Izáka Newtona, rovnako veľkou opačne orientovanou silou, no napriek tomu nikdy nedokáže odolať následkom sily Izáka Newtona a preto je nútená chtiac, nechtiac zmeniť svoj pohybový stav, čiže sa zrýchľovať, alebo spomaľovať, tak ako jej to diktuje rovnako veľká sila Izáka Newtona, napriek tomu že aj jej sila odporu je rovnako veľká, ekvivalentná sile Izáka Newtona.
Sila Abraháma Zotrvačného ale sama nedokáže vyvolať zrýchlený (spomalený) pohyb u druhého telesa, napriek tomu že je vo všetkom rovnako veľká (na nerozoznanie identická) sile Izáka Newtona.
Aby som situáciu viac nekomplikoval, Princíp relativity pohybu ani len nespomeniem.
Sila Abraháma Zotrvačného je indukovaná druhotná, sekundárna, trpná, reakčná sila, čiže sila reakcie, napriek tomu že je rovnako veľká, zrkadlová (identická, experimentom nerozoznateľná) sile Izáka Newtona, sile akcie. (Pritom ešte na viac aj naraz vzniká aj naraz zaniká so silou Izáka Newtona.)
Sila Abraháma Zotrvačného vzniká iba pri dynamických účinkoch sily Izáka Newtona, napriek tomu že je vo všetkom rovnako veľká sile Izáka Newtona.
No keď voči sebe pôsobia dve sily Izáka Newtona, tak vtedy nevzniká dynamická silová interakcia, ale iba a výlučne statická silová interakcia. (Nič sa nespomaľuje a nič sa nezrýchľuje.)
Ale ako pri statických, tak aj pri dynamických silových interakciách voči sebe stoja vždy dve rovnako veľké a opačne orientované sily, ktoré na viac naraz vznikajú a naraz zanikajú i keď (podľa relativistických fyzikov) majú diametrálne odlišné vlastnosti.
Kým pri silovej interakcii medzi dvomi rovnako veľkými Newtonovými silami ich vzájomné silové účinky sa rušia, tak pri silovej interakcii medzi Newtonovou silou a rovnako veľkou silou Abraháma Zotrvačného sa ich vzájomné silové účinky nerušia.
No a táto záhada (skôr korunovaný blud, heréza) spojená s rušením a nerušením účinkov dvoch rovnako veľkých, opačne orientovaných síl, (za na vlas rovnakých fyzikálnych podmienok) je na jednej strane, čiže na strane univerzitne vzdelaných jedincov, logickým fyzikálnym záverom, priam prírodnou realitou, presnejšie prírodným zákonom, pričom na druhej strane u slobodne mysliacich ľudí, táto záhada je prisprostý fyzikálny blud, vymyslený chorým rozumom Izáka Newtona, ktorý v prírode neplatí, lebo platiť nemôže a to kvôli Zákonu kauzality.
Tento výplod chorého rozumu Izáka Newtona, neakceptujú ani planéty slnečnej sústavy a to svojim provokatívnym eliptickým pohybom okolo slnka, na viac iba v jednej rovine (v JÁRAYovej rovine) nesprávne nazývanej ako ekliptika, ktorej príčiny vzniku a fungovania univerzitní fyzici vysvetľujú od dôb I. Newtona do dnešných dní jedine nasledovnými slovami:
Je to vôľa Božia.
Toto nefyzikálne, bezočivo drzé a pritom protinárodne, nadnárodné, kozmicky orientované, janičiarske chovanie sa planét slnečnej sústavy, pronárodne orientovaní, vlasteneckí fyzici SR vysvetľujú tým, že planéty sú hlúpe, nevzdelané, lebo nechodili do škôl a na univerzity. Planéty slnečnej sústavy preto nepoznajú Newtonove zákony pohybu, ani Einsteinove teórie relativity pohybu.
Keby vraj boli vzdelané, pohybovali by sa výlučne po kruhových dráhach a slobodne v rôznych rovinách (ekliptikách).
Preto že sú nevzdelané tak isto ako jeho Vedecká svätosť, jeho Magnificencia, GRSc. Alexander Jozef JÁRAY, pohybujú sa podľa bludov toho „idiota“ JÁRAYa a na viac aj v jeho jedinej „ JÁRAYovej rovine“.
Hlupáci počúvajú iba hlupákov.
Preto my univerzitne vzdelaní zamestnanci SAV, pohyb planét slnečnej sústavy považujeme za pohyb nevedecký, za pohyb nezákonný, za pohyb trestuhodný, za pohyb namierený proti národnoštátnym záujmom SR.
To preto, lebo my univerzitne vzdelaní zamestnanci SAV, uznávame iba pohyb relatívny.
My univerzitne vzdelaní zamestnanci SAV podáme žalobu u pápeža Benedikta XVI. na planéty slnečnej sústavy za to, že oni svojvoľne porušujú zákony relatívneho pohybu hmoty od Galilea Galileiho, ako aj od Alberta Einsteina a že provokatívne nasledujú bludy samozvaného pápeža vedy, jeho Vedeckej svätosti, jeho Magnificencie,
GRSc. Alexandra Jozefa 1.
Relativistickú fyziku si rozvracať nedáme ani planétami SS.
V predmetnom vedeckom materiáli nachádza sa viac slabých (ak nie priam idiotských) miest, ako napríklad zmiešavanie pojmov zotrvačnosť pohybu so zotrvačným odporom telies voči ich zrýchleniu, ale aj v tom že zotrvačnej sile a zotrvačnej hmotnosti, venuje sa osobitná kapitola, pričom ide o prejav jednej a tej istej fyzikálnej kategórie, nakoľko zotrvačná hmotnosť vzniká a existuje výlučne pri zotrvačnej silovej interakcii a v skutočnosti zotrvačná hmotnosť je aj mierou zotrvačnej sily.
Ďalším klenotom tohto materiálu je konštatovanie, že zotrvačnosť (mienené ako zotrvačná hmotnosť, či zotrvačná sila) prejavuje sa u materiálnych telies aj bez interaktívneho partnera, teda bez pôsobenia iného telesa a to bez uvedenia informácie o tom, že kedy a kde sa také čudo v prírode deje.
Objektívna pravda materiálnej prírody je ale tká, že zotrvačná sila aj zotrvačná hmotnosť prejavujú sa (vznikajú) výlučne v silovej interakcii s iným materiálnym, zotrvačným telesom.
Ale k potrebe vysvetliť pravú príčinu pudovej, priam feťáckej potrebe univerzitne vzelaných jedincov obhajovať za každú cenu 3. NZ, stačí rozobrať nasledovnú otázku:
Aký je rozdiel medzi Netonovou silou a silou Abraháma Zotrvačného a to práve v ich vzájomných silových interakciách, keď obe tieto sily (aj podľa Newtona) majú v silových interakciách rovnaké veľkosti a opačné smery pôsobenia, pričom naraz vznikajú a naraz zanikajú, a to všetko na viac aj podľa silovej interakcie predpísanej 3. Newtonovým zákonom pohybu?
Čiže stačí zadefinovať, že aký je medzi nimi rozdiel v čase, keď podľa Zákona akcie a reakcie, medzi obidvomi (rôzne pomenovanými) silami niet žiadneho experimentálne merateľného, ani iného rozdielu,
čiže aký je medzi nimi rozdiel v čase, keď vzniká neriešiteľný problém súčasnej fyziky (pred ktorým sú Einsteinove teórie úplnými srandami) a to, akým experimentálnym spôsobom sa dá určiť, že ktorá z tých dvoch vzájomne interagujúcich síl je vôbec silou akcie, čiže Newtonovou silou a ktorá je silou reakcie, čiže silou Abraháma Zotrvačného.
Tento problém súčasná (bohvie aká) fyzika nevie vyriešiť a tak je nútená pri obhajobe svojich nezmyslov uchyľovať sa jedine k vulgarizmom, čiže k typickým argumentom vetroplachov, heretikov, klamárov, dogmatikov a grázlov.
V čom je pes zakopaný?
V tom, že Newton svoju Newtonovú silu zadefinoval mimo silovej interakcii, iba ako teoretickú silu, iba ako silu nehmotnú, ako abstraktný vektor so šípkou.
Newton vo svojom Zákone sily opísal iba predpokladané, teoretické účinky jeho Newtonovej sily na druhé teleso, pričom vynechal (zabudol na) opis tých fyzikálnych javov, ktoré nastanú aj s jeho teoretickou, Newtonovou silou, keď ona vstúpi do reálnej, materiálnej silovej interakcie s druhým (zotrvačným) materiálnym telesom.
Newtonov Zákon sily tvorí iba jedna rovnica a to: F = m.a!
Pravda je taká, že keď zhmotnená Newtonová sila vo forme napríklad pohyblivej oceľovej gule, narazí do jej (identicky) podobnej, stojacej oceľovej guli, tak ona v momente nárazu medzi guľami, prestane byť, iba teoretickou, vektorovou, bezhmotnou Newtonovou silou, ona sa v tom momente premení sa na reálnu, materiálnu zotrvačnú silu, na silu Abraháma Zotrvačného, ktorá sa následkom opačne orientovanej zotrvačnej sily zrýchľujúceho telesa (následkom reakčnej sily pôvodne nehybnej gule) bude musieť nedobrovoľne spomaľovať, svojou vlastnou, indukovanou zotrvačnou silou .
Takže teoretické Newtonové sily vstupom do reálnych silových interakcii, premieňajú sa na reálne sily Abraháma Zotrvačného a preto na ne už (v silových interakciách) nemôžu platiť tie zákony, ktoré Newton svojím chorým rozumom určil výlučne pre jeho teoretické (v reálnych silových interakciách neexistujúce) Newtonové sily.
Záverečné konštatovanie:
Silové interakcie medzi Newtonovými teoretickými silami v reálnej materiálnej prírode neexistujú, lebo v reálnej materiálnej prírode neexistujú ani teoretické silové interakcie opísané Newtonovými zákonmi pohybu.
Všetky silové interakcie medzi telesami v stave chemických prvkov sú silovými interakciami medzi silami Abraháma Zotrvačného.
Preto v záujme oddebilizovania súčasnej (totálne debilnej) fyziky je potrebné stanoviť nové zákony pohybu, zákony pohybu Abraháma Zotrvačného.
Univerzitne vzdelaní ľudia operujú iba teoretickými silami Izáka Newtona, ktorých existencia sa experimentálne nedá vykázať, lebo oni sú bezhmotné.
Stojí za povšimnutie, že vo fyzike nenájdeme žiadnu silovú interakciu medzi dvomi Newtonovými teoretickými silami, vždy ide o účinky Newtonových síl na materiálne objekty so zotrvačnou hmotnosťou.
Vzerá to tak, že teoretické Newtonové sily nemajú žiadnu hmotnosť, majú iba šípky, no pritom tie šípky údajne dokážu vyvolať zotrvačnú hmotnosť u hmotného telesa.
Dve teoretické, bezhmotné Newtonové sily nemôžu vo svojej vzájomnej silovej interakcii vyvolať zotrvačnú hmotnosť, lebo to sa prieči Zákonu zachovania hmoty. Oni sa nemusia ani zrušiť, lebo to čo neexistuje nie je potrebné zrušiť. Oni sú zrušené ešte pred vstupom do silových interakcií.
Tento závažný hendikep univerzitnej fyziky zahmlievajú o. i. aj Einsteinove teórie, ktoré ospravedlňujú nemožnosť experimentálneho dôkazu Newtonových nezmyslov, ktoré silu experimentálneho dôkazu relativizujú, znehodnocujú.
Preto v súčasnosti jediným argumentom na obhajobu Newtonovych heréz sú iba vulgarizmy univerzitne vzdelaných jedincov, lebo oni jedine vulgarizmami môžu operovať pri ich obhajobe neobhájiteľného.
Predstava, že nejaký vysokoškolsky vzdelaný fyzik prizná dobrovoľne, že Newtonové zákony sú korunované bludy, nevpadá do úvahy. A tak neostáva nič iného ako neľútostný boj z fyzikálnymi bláznami do ich úplného vykynoženia z povrchu Zeme.
A to s ich vlastnými zbraňami, s ich korunovanými fyzikálnymi tuposťami.
Nezabudnite sledovať nasledujúcu živú diskusiu o neplatnosti jedného zákona prírody, ktorá vypovedá o zhubnom vplyve štátom platených a aj Ústavným súdom ochraňovaných učiteľov fyziky, ako aj fyzikov ponevierajúcich sa relatívným pohybom a bezcielne v budovách SAV, na myslenie nimi ovplyvnených občanov SR.
http://blog.sme.sk/diskusie/1714658/1/Novy-clanok-3-newtonov-zakon.html
