aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa
aaaaa
aaaaa
aaaaaaaa
aaa
aaaaaaaaaaaaaaaaaa
Prvý súdnoznalecký posudok neplatnosti „Princípu ekvivalencie“ v dejinách fyziky. (Možná.)
Kapitola č. IV.
Školenie súdneho znalca o Einsteinových teóriách „relativity pohybu svetla“.
Po úmrtí Galilea Galileiho v roku, (1642) asi 250 rokov sa trpne akceptoval jeho „Princípe relativity mechanického pohybu hmoty“, lebo nenašiel sa žiadny mechanický experiment, pomocou ktorého by sa dal rozlíšiť stav nehybnosti od stavu zotrvačného pohybu materiálnych telies vo vesmíre.
Nenašiel sa žiadny mechanický experiment, pomocou ktorého by sa dala zistiť rôzna rýchlosť pohybu telies vesmírom, ale ani experiment na identifikáciu smeru pohybu telies vesmírom. Čo ale neznamená, že sa o to nikto nepokúšal.
le ani 250 rokov po Galileovom zadefinovaní výhovorkového „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, tento „princíp“ neodradil mysliacich fyzikov od toho, aby oni sa nepokúsili zmerať absolútny pohyb Zeme okolo slnka pomocou vždy nového a novšieho fyzikálneho experimentu. Inými slovami povedané, mysliaci vedci obsahu Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“ neverili a za každú cenu chceli ho experimentálne spochybniť.
Všetky experimentálne merania však dopadli tak ako to predpokladá Galileiho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“. Absolútny pohyb Zeme okolo slnka sa nepodarilo dokázať. Ibaže príčiny neúspechy týchto nových a novších experimentálnych previerok už nevyplývali z obsahu Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“. Tie príčiny už boli úplne iné. Pri tomto experimentovaní sa už nemerali zmeny mechanických vlastnosti telies, ale zmeny elektromagnetického poľa, zmeny vlnenia svetla, o ktorom Galileo ešte nič nevedel a preto on to do svojho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“ nemohol zahrnúť.
Novodobým fyzikom sa zdalo, že zmena elektromagnetického vlnenia, vyvolaná zmenou rýchlosti sústavy, môže spochybniť obsah Galileiho “Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, ktorý sa vzťahuje iba na mechanický pohyb hmoty v stave chemických prvkov.
Výsledok experimentov s elektromagnetickým vlnením, (s pohybom svetla) nakoniec vykazoval nehybnosť Zeme, presne tak ako to hlása Galileiho “Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, biblia, či prvá (antická) prírodná filozofia. A tak novodobá, pogalileovská, exaktná veda, vyrobila si jeden nový nevysvetlený fyzikálny problém a to vo forme, ako vysvetliť chyby v experimentoch s pohybom svetla, lebo pohyb Zeme okolo slnka už bol dokázaný inými hodnovernými, aj mechanickými experimentálnymi dôkazmi.
Renomovaných fyzikov síce táto záhada veľmi vzrušovala, no oni sa do jej riešenia nehrnuli, oni ju prehliadali a tým pádom uvoľnili priestor pre druhoradých fyzikov, aby sa oni mohli touto fyzikálnou záležitosťou amatérsky, nezáväzne zaoberať.
Vysvetlením príčin neúspechu predmetných fyzikálnych experimentov so svetlom, (ktorý vykazoval nehybnosť Zeme) chopil sa iniciatívne jeden 26 ročný, v práci sa nudiaci úradník patentového úradu v Švajčiarskom Berne, menom Albert Einstein. On príčinu neúspechov týchto experimentov s elektromagnetickým vlnením (s pohybom svetla) opísal vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ .
Einstein svojou “Špeciálnou teóriou relativity pohybu svetla“ dokázal tú zákonitosť vývoja exaktnej vedy, že keď posúdenie nejakého závažného vedeckého problému vezme do rúk jeden na to nepovolaný, (skôr nevyvolený) avanturista, čiže naivný fyzikálny nadšenec, tak potom on ten vedecký problém vysvetlí vždy takým spôsobom, ako vysvetľuje „Hurvínek výsledek světové války“.
Keďže Einstein nebol v tých časoch autorom žiadneho prírodného zákona, žiadneho nového zákona pohybu matérie, ale ani žiadneho zákona pohybu svetla, preto neostávalo mu nič iné iba do svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ vmontovať už existujúce zákony - rovnice pohybu elektromagnetických vĺn (rovnice pohybu svetla) a iba s nimi operovať.
Einstein vo veci vysvetlenia neúspechu predmetných experimentov spojených s identifikáciou pohybu Zeme okolo slnka pomocou svetla, vychádzal v prvom rade s Galileiho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“ s poznámkou, že on platnosť tohto Galileiho princípu iba rozširuje z výlučne mechanických javov, aj na všetky ostané javy a zákonitosti materiálnej prírody, teda aj na elektromagnetické javy, čiže aj na javy svetelné.
(Pomcou jeho univerzálnych rovníc pohybu všetkého.)
Inými slovami povedané, Einstein vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“, svojvoľne zjednotil Galileiho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“, ktorý platil výlučne iba pre mechanický pohyb matérie v stave chemických prvkov, aj s pohybom úplne inej formu hmoty a to s pohybom elektromagnetických vĺn, čiže aj s pohybom svetla.
Einstein vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ svojvoľne zmiešaval principiálne - antagonisticky nemiešateľné fyzikálne kategórie, pričom výsledok toho zmiešania sa dostavil vo forme krkolomného vysvetlenia neúspechu predmetných experimentov so svetlom, ale za takú cenu, že temer nikto na svete nevedel, o čom vlastne Einstein vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ hovoril a tak závery jeho teórie sa akceptovali iba vo veľmi úzkom kruhu ľudí a to hlavne u tých fyzikov, skôr matematikov, ktorých rovnice Einstein vo svojej teórii použil a svojsky, čiže naivne interpretoval.
(Bolo ich asi päť.)
Oficiálny, vedecký arbiter - sudca pravdivosti Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ preto neexistoval, lebo (tu na Zemi) neexistovali experimentálne dôkazy, ktoré by pravdivosť záverov Einsteinovej teórie pohybu elektromagnetických vĺn, potvrdili aj na všetkých formách existencie hmoty, teda aj na pohybe hmoty v stave chemických prvkov, čiže na mechanickom pohybe telies vesmírom. Existovali iba matematické dôkazy, iba matematické rovnice.
(Existovali iba Einsteinove keci.)
Oficiálni vedci mlčali a tak Einstein so svojou teóriu ostal mimo záujmu vedeckej obce sveta. Posudzovateľmi a obdivovateľmi Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ boli iba bulvárni novinári a spisovatelia Sci fi. Tým Einsteinova “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ veľmi vyhovovala, lebo v nej Einsteinom prorokovaná dilatácia času, teda možnosť ovplyvniť rýchlosť plynutia času, (rýchlosť starnutia človeka) ich veľmi zaujala.
Práve bulvárni novinári a spisovatelia Sci fi, boli pôrodnými babicami slávy, ako aj „geniálnej vedeckosti“ dvoch Einsteinových teórii relativity pohybu svetla.
Einstein vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ iba opakuje obsah Galileiho princípu relativity v znení: „všetky zákony mechaniky majú rovnaký tvar vo všetkých inerciálnych vzťažných sústavách“, čo znamená že rýchlosť pohybu telies nevplýva na žiadnu zmenu zákonov mechaniky, i keď Einstein tento Galileov princíp upravuje do nasledovnej, zdanlivo nepodstatnej podoby: „všetky fyzikálne zákony (teda ako mechanické, tak aj elektromagnetické) sú rovnaké vo všetkých inerciálnych vzťažných sústavách“.
Jedna vec je to, čo Einstein hovorí o relativite pohybu a druhá vec je to, čo Einstein v skutočnosti pod relativitou pohybu myslel. No a tretia vec je to, či Einsteinove matematické argumenty (matematické rovnice) o relativite pohybu sú pravdivé a experimentom overiteľné. Lebo Einstein vo svojej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ myslel niečo úplne iné o relativite pohybu hmoty, ba až úplne opačné než to, o čom pojednáva relativita pohybu hmoty zhutnená do Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“.
Einsteinova "Špeciálna teória relativity pohybu svetla", v skutočnosti s relativitou mechanického pohybu hmoty v stave chemických prvkov nemá nič spoločného, ona sa dotýka iba relativity pohybu elektromagnetických vĺn, iba relativity pohybu svetla.
Svojvoľným prenesením matematických rovníc relativity pohybu svetla na mechanický pohyb telies, Einsteinova “Špeciálna teória relativity pohybu svetla“ úplne zlyháva a dokazuje tú skutočnosť, že Einstein nevedel o čom hovorí, keď on hovoril o relativite pohybu všetkej hmoty vo vesmíre.
Z toho čo som tu doteraz napísal, určite nepochopia veľa tí ľudia, ktorý sa denne nezaoberajú Einsteinovými teóriami relativity pohybu profesionálne. Preto moje pojednanie o Einsteinovom (Hurvinkovskom) chápaní relativity pohybu, vysvetlím polopatistickým spôsobom, čiže tak, aby mu porozumel aj nevyučený zametač ulíc. Galileo svojím „ P rincípom relativity mechanického pohybu hmoty “ tvrdil, že zmenou rýchlosti telies sa nič fyzikálneho v telesách nemení a preto nijakým experimentom nevieme (nemáme o čom) rozhodnúť, či teleso stojí, alebo sa pohybuje zotrvačným pohybom vo vesmíre. Podľa Galilea, pohyb telies iba vidíme, aj to iba cez deň.
Aby celá záležitosť bola lepšie pochopená, uvádzam nasledovné: Aj Galileo vedel že základnými atribútmi ktorými operuje fyziky sú 1.) hmota (kg); 2.) priestor (m3); a 3.) čas (sec). Preto keď Galileo vo svojom „Princípe relativity mechanického pohybu hmoty“ tvrdil, že zmenou rýchlosti pohybu telies nič fyzikálneho sa v telesách nemení, tak mal na mysli to, že nemení sa ani 1.) hmota (kg); 2.) ani priestor (m3); ale ani 3.) čas (sec).
Galieliho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“ je zadefinovaný tak dokonale, že zmenu jeho obsahu je možné vyvolať iba opisom takého experimentu, pomocou ktorého by sme vedeli rozoznať nehybnosť telies od zotrvačného pohybu telies vesmírom, čiže iba takým experimentom, pomocou ktorého by sme vedeli dokázať, že pri zmene rýchlosti pohybu telies, menia sa parametre: 1.) hmota (kg); 2.) priestor (m3); a 3.) čas (sec). Čiže iba vtedy, keby sme pomocou experimentu vedeli dokázať neplatnosť Galieliho „Princíp relativity mechanického pohybu hmoty“.
I keď by sa na prvý pohľad zdalo, že na Galileovom „Princípe relativity mechanického pohybu hmoty“ sa už nedá nič zmeniť, nič zdokonaliť bez toho aby sme nemenili jeho platnosť, nie je tomu tak. Aj túto absolútnu dokonalosť Galileovho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“ dokázal Albert Einsten ešte „zdokonaliť“ a to tak, aby tým zdokonalením, obsah Galileiho princípu ostal nedotknutý, aby naďalej platil, ale aby jeho zmysel bol na hlavu postavený (vyvrátený)
V Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ zmena rýchlosti pohybu telesa, (na rozdiel od Galileovoho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“), vyvoláva v telese zmenu parametrov: 1.) hmota (kg); 2.) priestor (m3); 3.) čas (sec), ale takým (špeciálnym) spôsobom, že táto zmena uvedených parametrov hmoty nie je experimentálne zmerateľná na pohybujúcom sa telese.
V Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ sa tvrdí , že zvýšením rýchlosti zotrvačného pohybu telesa: 1.) hmotnosť telesa (kg) sa zväčšuje, 2.) objem telesa (m3) sa zmenšuje a 3.) a rýchlosť plynuti času (sec) sa spomaľuje a to v takej náhodnej a šťastnej harmónii, že pozorovateľ nachádzajúci sa v pohybujúcej sústave, žiadnu fyzikálnu zmenu nevidí, žiadnu fyzikálnu zmenu nedokáže namerať. (Zmena rýchlosti plynutia času, zmení rýchlosť jeho myslenia.)
Keby Einsteinova “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ bola iba o tom, tak by sa s ňou nikto nezaoberal, lebo v tom prípade by išlo iba o vtipnú modifikáciu Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“. V tom prípade by išlo iba o hranie sa so slovíčkami.
Ibaže v zmysle Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ ide o to, že tie fyzikálne zmeny, ktoré pozorovateľ v pohybujúcej sa sústave, nedokáže rozoznať žiadnym experimentom, tak tie fyzikálne zmeny dokáže rozoznať pozorovateľ ktorý sa nachádza mimo pohybujúceho sa telesa, mimo pohybujúcej sa sústavy. V zmysle Einsteinovej “Špeciálnej teórii relativity pohybu svetla“ jedna a tá istá udalosť sa neudeje v jednom čase, ale v rôznych časoch, závislých od miesta pozorovateľa tejto jedinej udalosti vo vesmíre.
A to je už úplne mimo obsahu Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, lebo on hovorí o tom, že nikto a nikde na svete nedokáže (nesmie dokázať) rozoznať žiadaným experimentálnym spôsobom rozdiel medzi nehybnosťou a zotrvačným pohybom telies vesmírom, ale aj to že jedna udalosť sa nemôže udiať v dvoch rôznych časoch.
Súčasná einsteinovská fyzika tvrdí, že ona vie pomocou experimentov dokázať aj to, že čas sa vplyvom rýchlosti pohybu sústavy mení, až na to, že nedokáže vysvetliť čo je to čas.
Čas sa meria v zásade pomocou počítačov rôznych cyklických pohybov hmoty, čiže hodinami. Preto zmena rýchlosti plynutia času je vlastne zmenou frekvencie cyklických pohybov hmoty. Ak pre určitú rýchlosť pohybu hmoty vesmírom je charakteristická jeho jediná frekvencia cyklov pohybu, tak tá frekvencia je aj hodnotou jej jedinej, teda absolútnej rýchlosti hmoty vesmírom a tak by sme pomocou hodnoty frekvencii cyklov pohybu hmoty vedeli dokázať, že mechanický pohyb hmoty nie je relatívny ale absolútny. Tým by sme vyvrátili ako Galileiho „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, tak aj Einsteinovu “Špeciálnu teóriu relativity pohybu svetla“, ako aj celú „múdrosť“ súčasnej einsteinovskej relativistickej vedy.
Existuje veľa experimentálnych dôkazov, ktorými sa dá jednoznačne dokázať mylný obsah ako Galileovho výhovorkového „Princípu relativity mechanického pohybu hmoty“, tak aj mylný obsah dvoch špekulatívnych Einsteinových teórii relativity pohybu hmoty a tým aj bludy hlásané súčasnou einsteinovskou relativistickou vedou.
Tie experimentálne dôkazy budú prezentované v kapitole č. V.
