Prečo môžu neutrína byť rýchlejšie ako svetlo?
Lebo neplatí "Princíp ekvivalencie" zotrvačnej a gravitačnej hmoty telies.
Touto cestou, ospravedlňujem sa ľudstvu, za bludný obsah mojich dvoch teórii relativity. Súčasne odporúčam ľudstvu akceptovať argumenty Alexandra Jozefa JÁRAYa.
Fyzika sa musí vráti späť do tej doby, v ktorej vznikali tri mylné Newtonove zákony pohybu!!!
Všetky genetické zákony prírody (fyzikálne zákony) sú deformované omylmi Newtonových zákonov pohybu.
Ani údajný „fyzikálny génius“ A. Einstein nedokázal svojim intelektom si povšimúť Newtonovu mentálnu mizériu a preto aj on Newtonove omyly rozvíjal vo svojich dvoch teóriách relativity do ešte väčších, do ešte obludnejších rozmerov.
Konečným výsledkom tohto „zvráteného“ rozvoja Newtonových omylov, je údiv vedcov v CERNe nad tým, že v prírode existuje aj vyššia rýchlosť ako je rýchlosť svetla na jednej strane a na druhej strane ich geneticko - pudové ignorovanie experimentálnych dôkazov omylov (aj) Einsteinových geneticky deformovaných teórii relativity.
Ak sa má veda dostať von z bludiska relativizmu, do ktorej ju navigovali Galileo, Newton, ale hlavne Albert Einstein, tak ona musí sa vrátiť späť v čase a to až k analýze 3. Newtonovho zákona pohybu, známeho po menom: „Zákon akcie a reakcie“, ktorého znenie je nasledovné.
Na impulz (na náraz) sily akcie, okamžite, v jednom čase, vzniká (indukuje sa nekonečne veľkou rýchlosťou) rovnako veľká a opačne orientovaná sila reakcie.
(Lebo tento pohybový zákon odporuje objektívnej realite materiálnej prírody.)
Čo je teda zlé - mylné v tomto 3. Newtonovom zákone pohybu, „Zákone akcie a reakcie“. Zásadným problémom „Zákone akcie a reakcie“ je nejasný pojem zvaný „sila“.
Aby bolo jasné o čo ide. V 3. Newtonovom zákone pohybu, „Zákone akcie a reakcie“ vystupuje samostatná sila akcie, ako aj rovnako veľká a opačne orientovaná, samostatná sila reakcie.
Akákoľvek samostatná sila = blud(n),
V prírode sa nenachádza nič také, čo by sa mohlo nazývať samostatná sila akcie, ale ani nič také, čo sa mohlo nazývať samostatná sila reakcie.
V prírode sa nenachádza nič také, čo by sa mohlo nazývať ako samostatná sila, ale iba niečo také, čo sa nazýva „silová interakcia“.
(V prírode sa nenachádza sila odsteredivá, ani sila dostredivá ako samostatné sily!!!)
Pri každej kontaktnej silovej interakcii medzi dvomi telesami vzniká iba jeden tlak, no a táto skutočnosť natoľko pomýlila (na fyziku mentálne nie práve spôsobilého) Izáka Newtona, že on z toho jednotného tlaku vyvodil taký (samozrejme že mylný) záver, že existuje samostatná sila akcie (samostatný tlak meraný na styčnej ploche jedného telesa) ako aj samostatná sila reakcie (samostatný tlak meraný na styčnej ploche druhého telesa) a že tie dve samostatné sily (samostatné tlaky) sú rovnako veľké ako pri statickej, tak aj pri dynamickej silovej interakcii.
Preto Newton učil, že medzi statickou a dynamickou silovou interakciou nie je žiadny rozdiel.
Z tejto zvrátenej Newtonovej paradigmy následne vznikol „fyzikálny boršč - fyzikálna čalamáda“ známy pod názvom „Princíp ekvivalencie“, ktorý je iba zhrnutím Newtonových zvrátených myšlienkových pochodov v spojitosti s jeho zvrátenou definíciou sily, ako samostatne existujúcej fyzikálnej entity.
V zmysle objektívnej reality, panujúcej v materiálnej prírode, neexistuje žiadna samostatná sila akcie, ani žiadna samostatná sila reakcie, preto nemôže existovať ani žiadny (jediný) samostatný zákon sily, ale ani samostatný (jediný) zákon „Akcie a reakcie“, ale vždy dva druhy principiálne odlišných silových interakcii, medzi materiálnymi telesami, ktoré sú sprevádzané dvomi rôzne veľkými tlakmi ktoré vznikajú na styčných plochách dvoch telies počas ich vzájomnej silovej interakcii, ktoré boli objavené:
GRSc. Alexandrom Jozefom JÁRAYom.
Bez akceptácie tejto objektívnej reality, ktorá panuje v materiálnej prírode a to nezávisle na mylných osobných dojmov relativistických fyzikov (aj matematikov) celého sveta, veda bude tápať v bludisku relativity pohybu a tým aj v kolosálnych omyloch Newtona a Einsteina a to až do skonania vekov. Do súdneho dňa.
Aká je teda objektívna realita, aká je pravda v spojitosti so silovými interakciami medzi dvomi telesami.
V reálnej, teda v JÁRAYovej „Kauzálnej fyzike“, kontaktná silová interakcia môže vzniknúť medzi dvomi telesami s rovnako veľkou hybnosťou, ale aj medzi dvomi telesami s nerovnako veľkou hybnosťou.
(Ja sa budem tu zaoberať iba kontaktnými silovými interakciami medzi dvomi telesami s rovnako veľkou hmotnosťou.)
Nasleduje popis kontaktnej silovej interakcie medzi telesami s rovnako veľkou hybnosťou.
Pri kontaktnej silovej interakcii medzi dvomi telesami s rovnako veľkou, ale opačne orientovanou hybnosťou, nie je možné, aby hybnosť jedného telesa prešla na druhé teleso, lebo pri takomto druhu silovej interakcie medzi dvomi telesami neexistuje spád hybnosti. (Neexistuje potenciálny spád hybnosti.)
Počas kontaktnej silovej interakcie medzi telesami s rovnako veľkou, ale opačne orientovanou hybnosťou, celá hybnosť obidvoch telies premení sa iba na pružnú deformáciu ich styčných - dotykových plôch.
Veľkosť tejto pružnej deformácie styčných plôch dvoch telies podliehajúcich vzájomnej silovej interakcii, predstavuje dobre merateľná veľkosť fyzikálneho parametra zvaného tlak.
Priebeh takého druhu silových interakcii prezentuje rovnako veľké spomalenie obidvoch interagujúcich telies a následné ich rovnako veľké zrýchlenie opačným smerom, to všetko v jednom čase.
Pri tomto druhu silových interakcii neplatí „Zákon kauzality“!!!
Výsledkom takého druhu silových interakcii, je iba zmena smeru pohybu telies bez zmeny ich hybnosti.
Na priloženom obraze je znázornená silová interakcia medzi dvomi rovnako hmotnými telesami s rovnakou rýchlosťou, teda aj s rovnakou (opačne orientovanou) hybnosťou o hodnotách (+5.m.v; - 5.m.v). (Pri relatívnej približovacej rýchlosti 10v)
Veľkosť zrážkového tlaku na ich styčných plochách znázorňuje tlakomer.
Teraz nasleduje popis kontaktnej silovej interakcie medzi dvomi telesami s nerovnako veľkou hybnosťou.
Pri kontaktnej silovej interakcie medzi dvomi telesami s nerovnako veľkou, ale opačne orientovanou hybnosťou, už je možné to, aby hybnosť jedného telesa prešla na druhé teleso, lebo pri takomto druhu silovej interakcie medzi dvomi telesami už existuje rozdiel hybnosti. (Existuje potenciálny spád hybnosti.)
Počas silovej interakcie medzi dvomi telesami s nerovnakou, (rôzne veľkou) ale opačne orientovanou hybnosťou, celá hybnosť obidvoch telies sa nepremení iba na pružnú deformáciu ich styčných - dotykových plôch, nakoľko pri takomto druhu silových interakcii, keď teleso s vyššou hybnosťou narazí do telesa s nižšou hybnosťou, tak v tom momente nastane proces toku hybnosti z telesa ktoré ho má nadbytok, na teleso ktoré ho má nedostatok.
To sa prejaví tak, že teleso s nižšou hybnosťou začne sa zrýchľovať, (začne sa uhýbať telesu s vyššou, hybnosťou) pričom teleso s vyššou hybnosťou sa začne spomaľovať. To spomalenie aj zrýchlenie telies prebieha v jednom smere (nie v opačnom smere ako u prvom druhu silových interakcií).
Aj pri tomto druhu kontaktnej silovej interakcie vzniká pružná deformácia na styčných plochách, ktorá predstavuje dobre merateľnú veľkosť fyzikálného parametra zvaného tlak.
Ibaže ten tlak je menší od toho tlaku, ktorý vzniká pri silovej interakcii medzi dvomi telesami s rovnako veľkou a opačne orientovanou hybnosťou.
Priebeh takého druhu silových interakcii sprevádza na viac aj nie rovnako veľké spomalenie a následné nie rovnako veľké zrýchlenie obidvoch interagujúcích telies v jednom čase.
Pri tomto druhu silových interakcii platí „Zákon kauzality“!!!
Výsledkom takého druhu silových interakcii je buď iba zmena rýchlosti, alebo zmena rýchlosti i smeru pohybu telies. (Nikdy však nie iba zmena smeru pohybu telies.)
Výsledkom takého druhu silových interakcii, je vždy zmena hybnosti telies.
Na priloženom obraze je znázornená silová interakcia medzi dvomi rovnako hmotnými telesami s nerovnakou rýchlosťou, teda s nerovnakou (opačne orientovanou) hybnosťou o hodnotách (0.m.v; 10.m.v).
Veľkosť zrážkového tlaku na ich styčných plochách znázorňuje tlakomer.
Aké závery plynú z reálneho (doposiaľ neznámeho, ale objektívne existujúceho) opisu dvoch rôznych druhov silových interakcii, pôsobiacich v materiálnej prírode, o ktorých súčasná fyzika nič nevie a preto ich ignoruje, následkom čoho sa súčasná fyzika brodí po kolená v bahne relativistických klamstiev - bludov.
V materiálnej prírode neexistuje žiadna samostatná sila, ale iba dva rôzne druhy silových interakcií.
1.) Silová interakcia medzi telesami s rovnako veľkou a opačne orientovanou hybnosťou.
2.) Silová interakcia medzi telesami s nie rovnako veľkou a opačne orientovanou hybnosťou.
Najväčší, styčný tlak vzniká pri silovej interakcii medzi telesami s rovnako veľkou a opačne orientovanou hybnosťou. Takáto silová interakcia sa nazýva „Statickou silovou interakciou“, lebo výsledkom takejto silovej interakcie nie je zmena hybnosti interagujúcích telies, ale iba zmena ich smeru pohybu.
Tento statický tlak sa nazýva aj absolútny tlak telies!
Čím je väčší rozdiel hybnosti dvoch telies vstupujúcich do vzájomnej kontaktnej silovej interakcie, tým je tlak vznikajúci na ich styčných plochách, menší od absolútneho tlaku, lebo tým pádom vznikajú lepšie podmienky (vodivosti, menšieho odporu) prúdu - toku hybnosti z jedného telesa na druhé.
Zhrnuté a podčiarknuté!
Newtonov „Zákon sily“ je úplne mylný zákon.
Newtonov „Zákon akcie a reakcie“ je tiež úplne mylný zákon.
Tvrdenie Einsteinových teórii relativity, že priebeh fyzikálnych procesov je závislý na tom, z akej vzťažnej sústavy je ten ktorý fyzikálny proces pozorovaný, vyvracia silová interakcia dvoch telies s rovnako veľkou a opačne orientovanou hybnosťou.
To preto, lebo keď túto silovú interakciu pozorujeme z akejkoľvek vzťažnej sústavy (aj z takéj, v ktorej sa nám približovacie rýchlosti uvedených dvoch telies zdajú byť na oko, čiže relatívne rôzne veľké) veľkosť tlaku vznikajúci pri takejto silovej interakcii nám prezradí, že šlo o silovú interakciu medzi telesami s rovnako veľkou a opačnou hybnosťou (že šlo o statickú silovú interakciu) a nie o silovú interakciu medzi telesami s rôzne veľkou hybnosťou (teda o dynamickú silovú interakciu).
Preto Einsteinov výrok o závislosti fyzikálnych javov a zákonitostí na vzťažných sústavách z ktorých sú oni pozorované, je viac ako veľký omyl, skôr je to horibilný blud, ako všetky závery súčasnej relativistickej fyziky.
Záverečné resumé:
Fyzika sa musí vrátiť k svojím Newtonovským koreňom a až po odstránení elemetnárných - genetických Newtonovych omylov, môže fyzika vykročiť do obdobia jej reálneho rozkvetu.
Bez tejto očisty, každý nový fyzikálny objav bude iba novým fyzikálnym omylom, lepšie povedané iba novým fyzikálnym bludom.
