Vážený pán Skeptik, budúci nositeľ Nobelovej ceny za fyziku.
(Za matematický opis absolútneho pohybu hmoty.)
Zákalom fyziky je jej filozofia prírody a nie (sekundárne) partikulárne odvetvia fyziky. Základnou úlohou fyziky je študovať rôzne formy pohybu hmoty, lebo fyzika nemôže skúmať nič iného ako hmotu, pričom základnou, principiálnou formou existencie hmoty, je jej pohyb. Preto ústrednou témou filozofie fyziky je spôsob akým ona definuje pohybu hmoty.
Prvým a do oči bijúcim problémom fyziky je to, že ona samotnú existenciu pohybu hmoty spochybňuje, relativizuje, respektíve komplikuje do nezrozumiteľnej matematickej formy, len preto, že ona nie je schopná experimentálne dokázať existenciu jednoznačnej rýchlosti a jednoznačného smeru pohybu matérie vo vesmírnom časopriestore.
Že fyzika nedokáže identifikovať a následne zadefinovať absolútny pohyb matérie v časopriestore.
Základom súčasnej filozofie fyziky (popierajúcej existenciu pohybu) je konštatovanie iba relativity pohybu matérie, ktorej existenčným fundamentom je princíp ekvivalencie, to jest rovnosť gravitačnej a zotrvačnej hmotnosti telies, presnejšie rovnosť výsledných efektov statických a dynamických silových interakcii.
Celá filozofia relativistickej fyziky sa zmení už v samotných základoch v tom momente, keď sa experimentálne dokáže neplatnosť jednoty - ekvivalencie gravitačných a zotrvačných hmotnosti telies. Preto nemá cenu viesť polemiku o inom, ako o princípe ekvivalencie a jej pravdivosti, či mylnosti.
Ako som už uviedol, pomer medzi gravitačnou a zotrvačnou hmotnosťou činí hodnotu pomeru 1 : 1,03, čiže ide o temer zanedbateľnú hodnotu z hľadiska merania. Ale z hľadiska analytického, z hľadiska filozofického, z hľadiska pravdivosti zákonov fyziky, ide o podiel principiálny, ide o podiel popierajúci zmysel a poslanie relativistickej fyziky pri šírení pravdy o zákonoch absolútneho pohybu matérie.
Preto v predmetnej veci je nedôstojné odvolávať sa na komplikované aparáty vyššej matematiky, ako aj na konštatovanie, že televízor funguje a rakety lietajú na mesiac atd.. čo by malo byť jednoznačným dôkazom toho, že relativistická fyziky hlása pravdu.
Z výšin filozofie fyziky, je to plytké konštatovanie a na viac to ide mimo témy.
Aký zmysel majú všetky zákony a teórie relativistickej fyziky, keď oni nie sú schopné vysvetliť ani to, že podľa čoho sa neživé, slepé a nemysliace materiálne telesá rozhodujú o tom, že po náraze s iným telesom, čo oni zmenia, či iba svoju rýchlosť, alebo iba svoj smer, alebo aj rýchlosť aj smer ich pohybu a to naraz.
Existujú rôzne druhy nárazov medzi telesami?
Ak áno, prečo sa o tom neučí na školách a univerzitách celého sveta.
Kým fyzika nebude vedieť odpovedať na uvedenú otázku, tak jej pravdivosť nezachránia ani mobily, výkonné počítače, či lety na Mars. Dovtedy fyzika nebude reálnou prírodovedou, ale iba deformátorka zákonov prírody, čiže hlásateľka filozofických bludov.
Nezmysly, ktoré fyzika spolu z matematikou, ruka v ruke plodí, kulminujú práve pri opise rovnomerného pohybu telesa po kružnici.
Na vyvrátenie omylu génia Antiky, Aristotela, čiže na dokázanie toho, že v gravitačnom poli všetky telesa padajú k povrch zeme rovnakou rýchlosťou (v rozpore s tvrdením Aristotela) nebol potrebný ani jeden matematický vzorec, ale výlučne iba experimentálny dôkaz.
Preto odvolávať sa na matematiku pri dokazovaní mylnosti princípu ekvivalencie nie je mieste.
V tomto prípade súčasná bodová, či diferenciálna matematika, v rozletu fyzike iba zavadzia.
Ako budúci nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, mali by ste pochopiť, že najväčším objavom vo fyzike je vždy objav omylu samotnej filozofie fyziky.
Pritom Vás v plnej miere chápem. Vy zatiaľ nemôžete myslieť a konať ináč, ako ste boli na to zviknutý, či naučený, pritom ste musel bol dobrým žiakom i študentom. No skutočnosť, že v danej veci zotrvávate, že ste ochotný počúvať moje argumenty a na viac ste ochotný aj na ne normálne reagovať, v čase keď drvivá väčšina fyzikov moje argumenty ignoruje, či považuje ich za výplody chorého ducha, teda za totálne hlúposti, robí z vás výnimočnú osobnosť 21 storočia.
A myslím to veľmi úprimne.
--------------------------------------------------------------------------------------------
Rovnomerný pohyb telesa po kružnici.
Na úvod uvádzam prvý antagonistický (nezmieriteľný) rozpor relativistickej fyziky s jej vlastnými zákonmi pohybu.
Relativistická fyzika tvrdí, že veľkosť (jej relativistickej) sily je dná násobkom hmotnosti telesa a jeho zrýchlenia, čiže rovnicou: F = m.a.
Z uvedenej definície sily plynie, že aby sa teleso nezrýchľovalo, aby ono mohlo konať v priestore rovnomerný, priamočiari, teda zotrvačný pohyb, nesmie naň pôsobiť žiadny zdroj zrýchlenia, nesmie naň pôsobiť žiadna zrýchľujúca sila.
Odporúčaná literatúra:
http://jaray.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=117506&bk=73826
Záver:
Teleso sa nezrýchľuje iba vtedy, keď naň nepôsobí žiadna sila, teda žiadny zdroj zrýchlenia.
Inými slovami tento fyzikálny argument môžeme opísať aj nasledovne:
Aby sa teleso nezrýchľovalo, aby mohlo konať v priestore rovnomerný, priamočiari, teda zotrvačný pohyb, nesmie naň pôsobiť žiadna zrýchľujúca sila, alebo môže naň pôsobiť iba nulová zrýchľujúca sila.
Toto konštatovanie následne indukuje nasledovnú oprávnenú otázku:
Aký veľký tlak je schopná vyvinúť nulová nezrýchľujúca sila?
Napriek tejto, ako blesk jasnej a jedinej definícii sily (Newtonom zadefinovanej zrýchľujúcej sily) relativistická fyzika akoby nič, ako by nebola z tohto sveta, hlása nasledovné logické paradoxy (totálne sprostosti) a to, že jediná dynamická, zrýchľujúca Newtonova sila, môže meniť:
1.) iba rýchlosť telies
2.) iba smer, bez zmeny rýchlosti telies
3.) aj smer aj rýchlosť pohybu telies naraz.
A to pomocou veľkosti jediného kontaktného tlaku.
Konkrétne: Pomocou tlaku jednej atmosféry, môžeme dosiahnuť (podľa relativistickej fyziky) až tri rôzne druhy zmien pohybu telies.
Na svete sa pohybujú rôzne veľké ľudské vedecké kapacity, no ani jedna z nich nevie odpovedať na nasledovné dve otázky:
1.) Ako je to možné, že na jeden konštantný tlak medzi telesami, vznikajú až tri rôzne druhy silových účinkov?
2.) Podľa čoho sa rozhoduje reakčné teleso, že na jediný tlak, tlak jednej atmosféry, odpovie jedným z troch uvedených silových reakcii?
Tieto otázky relativistické vedecké kapacity považujú buď za provokatívne, alebo za veľmi hlúpe, na ktoré v žiadnom prípade nie je potrebné odpovedať (aby sa tým nedajbože neodkryla totálna primitivita myslenia predmetných relativistických vedeckých kapacít).
Odporúčaná literatúra:
http://jaray.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=117252&bk=62534
Ako súčasná relativistická fyzika opisuje rovnomerný pohyb telies po kružnici.
Na priloženom obraze, ktorý som vybral z vysokoškolskej učebnice relativistickej fyziky, je znázornená filozofia opisu rovnomerného pohybu telesa po kružnici.
Tento obraz má znázorniť tú skutočnosť, že vektor smeru rýchlosti pri rovnomernom pohybe telesa po kružnici (v relativistickej fyzike) sa neustále mení, následkom čoho vraj vzniká vektorový rozdiel predmetných vektorov rýchlosti, ktorý smeruje do stredu kružnice.
Na obraze znázornený vektorový rozdiel, je dielom veľmi chorého mozgu, lebo tento rozdiel by mohol vzniknúť (v zmysle poučiek o sčítaní a odčítaní vektorov) iba vtedy, keby jeden z vektorov smeroval opačným smerom.
Z vektorov uvedených na priloženom obraze, je možné vytvoriť iba vektorový súčet.
Ale najväčšou stratou úsudku relativistických fyzikov je priradenie dvoch rôzne orientovaných vektorov, prislúchajúcim dvom časove rozdielnym polohám hmotného bodu, jednému bodu v jednom čase, i keď predmetnému hmotnému bodu v jednom čase môže prislúchať iba jeden okamžitý vektor.
Na druhom priloženom obraze je znázornená reálna poloha vektorov prislúchajúcich rôznym časovým úsekom pri rozmernom pohybe telesa po kružnici. Z uvedenej reality plynie, že tie dva vektory nepôsobia na jedno telesa a preto ich nie je možné spočítavať ani odpočítavať.
Problémov s vektorovými operáciami pri rovnomernom pohybe telesa pohybujúceho sa rovnomerne po kružnici, je omnoho viac, ale tie nie sú predmetom mojich úvah.
Túto skutočnosť si uvedomil aj autor jedinej definície sily (sily zrýchľujúcej) Izák Newton a k jej odstráneniu vymyslel si aj jeden síce veľmi komplikovaný, nikým nepochopiteľný, ale hlavna veľmi sprostý matematický aparát, zvaný diferenciálna matematika.
Ideou Newtonovej diferenciálnej matematiky, je zjednotenie dĺžkovej hodnoty pre pojem žiadna (nulová) dĺžková hodnota a pre pojem nie žiadna (ale nekonečne malá) dĺžková hodnota, formou pojmu limita postupnosti čísel.
Newton v skutočnosti zaviedol (legalizoval neprípustnú) rovnosť medzi jednorozmernými hodnotami a nula rozmernými hodnotami nasledovne: x = x1.
Pomocou diferenciálnej matematiky, Newton už mohol dokázať, že pri nekonečne malom, až žiadnom, čiže nulovom uhlovom posune telesa pri jeho rovnomernom pohybe po kružnici, vznikne nekonečne malá, až žiadna, čiže nulová dráha, a súčasne s ňou vznikne, nekonečne kolmo orientovaný, nekonečne malý, až žiadny, čiže nulový vektor dostredivej rýchlosti, ktorý Newton považoval za nekonečne malý, čiže nulový vektor dostredivého zrýchlenia.
Nevedno pod vplyvom čoho (historici sa domnievajú , že pod vplyvom Wisky, alebo Henesy) Newton tento vektor rovnomernej dostredivej rýchlosti, považoval za nekonečne malý, až nulový vektor dostredivého zrýchlenia.
Práve spôsob odvodenia dostredivej sily aparátom polosprostej (ani v tom nedokonalej) diferenciálnej matematiky, pri rovnomernom pohybe telesa po kružnici, dokazuje zhubný až likvidačný vplyv matematiky na poznanie absolútnej pravdy prírody vo fyzike.
Idiotskou filozofiou diferenciálnej matematiky vyzbrojený fyzici, zadefinovali objektívne neexistujúcu dostredivú silu s objektívne neexistujúcim dostredivým zrýchlením, ktorá je ale práve preto idiotská, lebo nevyvoláva žiadne zrýchlenie, i keď akákoľvek Newtonová silová interakcia bez zrýchľujúceho účinku nemôže existovať, je neplatná, je diskvalifikovaná.
Je až neuveriteľné, že na tú kopu totálnych nezmyslov, aplikovaných pri matematickom opise rovnomerného pohybu telesa po kružnici nikto neprišiel.
A je ešte neuveriteľnejšie, že tie totálne matematické nezmysly sú schopní a ochotní všetci matematici a fyzici sveta vehementne aj obhajovať.
Opis reálnej, čiže absolútnej mechaniky rovnomerného pohyb telesa po kružnici, ktorá nepotrebuje žiadnu dostredivú, ani odstredivú silu, ani diferenciálnu matematiku, bude nasledovať v nasledujúcom pokračovaní, ktoré uvediem do 17. 11. 2009.
