aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa
sssssssssssssssssssssssssssssss
sssssssssssssssssssssssssssss
Rozhovor JÁRAY-Dvurčneskij
Touto cestou predkladám širokej laickej i odbornej verejnosti, môj rozhovor s riaditeľom Matematického Ústavu SAV, pánom :
prof. RNDr. Anatolijom Dvurčenskijom DrSc.
Úvodom dovolím si predstaviť účastníka tohto rozhovoru:
Prof. RNDr. Anatolij Dvurčenskij DrSc.
Je riaditeľom Matematického ústavu SAV, ako aj vedec roka 2005.
Jeho najdôležitejšie vedecké výsledky sú nasledovné:
Vyriešenie problému združených rozdelení pozorovateľných v kvantových logikách (spolu s doc. RNDr. Pulmanovou, DrSc.), Zovšeobecnenie a aplikácie Gleasovnovej vety v kvantových logikách Hilbertovho priestoru, tenzorový súčin diferenčných posetov, reprezentácia pseudo MV-algebier a pseudo efektových algebier pomocou unikátnych čiastočne usporiadaných grúp.
Slávny výrok Anatolija Dvurčenskijho:
Matematik musí veľa vedieť, aby mohol málo povedať.“
Priebeh rozhovoru je nasledovný:
JÁRAY.
Pán riaditeľ MÚ SAV, môže vaša osoba reprezentovať úroveň matematických poznatkov slovenských matematikov na najvyššej úrovni ?
Dvurčenskij.
Áno.
JÁRAY.
Súhlasíte so mnou, že výsledky z vyučovania matematiky na školách a univerzitách SR sú najhoršie zo všetkých vyučovaných predmetov?
Dvurčenskij.
Áno.
JÁRAY.
Mohli by ste stručne uviesť príčiny tejto neblahej reality.
Dvurčenskij.
Jednoznačne ide o zlý spôsob výučby matematiky a to hlavne z toho dôvodu, že sami učitelia nie sú odborne pripravení vyučovať matematiku.
JÁRAY.
Tam kde matematiku vyučuje matematický odborník, tak tam s matematikou nie sú problémy?
Dvurčenskij.
Nie.
JÁRAY.
Stručne povedané, keby ste vy osobne vyučovali matematiku, tak vaši žiaci by nemali s matematikou žiadne problémy?
Dvurčenskij.
Nie.
JÁRAY.
Pán profesor, ja mám taký malý problém, nie je mi jasné akú mocninu majú celé čísla 2 a 3 v matematike. Mohli by ste mi to vysvetliť.
Dvurčenskij.
O čo vám ide.
JÁRAY.
Ak by čísla 2 a 3 mali spoločného nulového exponenta, tak by to vyzeralo nasledovne: 2; 3, čo by ale v konečnom dôsledku znamenalo, že čísla 2 a 3 sú v skutočnosti dve rovnaké čísla, zapísané rôznou formou, preto že platí 2 = 30 = 11; Lebo platí, že každé číslo umocnené na nultú, je číslo 11!
Dvurčenskij.
To môžem podpísať.
JÁRAY.
Pre prípad, žeby čísla 2 a 3 mali spoločné exponenty o hodnote 2, čiže 22; 32; oni by už nereprezentovali čísla 2 a 3, ale čísla 41 a 91.
Dvurčenskij. .
Aj to môžem podpísať.
JÁRAY.
Takže aby čísla 2 a 3, zachovali svoju predpokladanú matematickú hodnotu, mali by mať jedine exponenty 1; čiže musí platiť 21, 31.
Takže na záver by sa muselo konštatovať, že všetky celé matematické čísla ležiace na osi x, sú čísla s exponentom (1).
Dvurčenskij.
Vyplýva to z logiky matematiky.
JÁRAY.
N a teraz túto matematicky - logickú skutočnosť, preverme v matematickej praxi a to na matematickej rovnici:
2 . 3 = 6
V zmysle predchádzajúcich záverov, táto rovnica vyzerá nasledovne:
2. 30 = 6(0+0) = 1
Pre tento prípad je jedno čo s tými čísla urobíme, či neurobíme, výsledok toho súčinu je vždy číslo 1.
II. 21. 31 = ?
Pre tento prípad s naznačeným súčinom 21. 31 už nič nemôžeme robiť a tak nemôžeme ani tvrdiť, že výsledkom tohto súčinu je číslo 6, lebo ani v súčasnej matematike neplatí, že:
21. 31 = 62, lebo 62 = 361 a nie 61.
Keby ale v matematike platilo, že:
21. 31 = 61ak s matematikou by to bolo veľmi zlé.
Takže ako sa matematika dopracovala k tomu, že súčin bez exponenciálnych čísel
2. 3 = 6.
Aké exponenty musia mať čísla 2 a 3 aby výsledkom ich súčinu bolo číslo 6 ? -
Dvurčenskij.
Úprimne sa priznám, že i keď som profesorom matematiky, ja to neviem.
JÁRAY.
Tak potom prečo sa súčin 2 . 3 = 6, učí na školách a univerzitách ako pravda SR?
Dvurčenskij.
Úprimne sa priznám, že i keď som profesorom matematiky, ja to neviem.
Tento text organicky doplňujú nasledovné články:
