Dve telesá môžu medzi sebou interagovať v ich vzájomnej silovej interakcii dvomi spôsobmi.
1. V prvom prípade KINETICKÁ ENERGIA jedného telesa prechádza na druhé teleso. V takom prípade jedno teleso sa SPOMAĽUJE, na úkor ZRÝCHLENIA druhého telesa.
V takomto druhu silovej interakcie obsah ZÁKONA KAUZALITY sa prejavuje tým, že SPOMAĽUJÚCE sa teleso, teleso nositeľ sily PRÍČINY, sily AKCIE, má väčšiu ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ ako to druhé, ním URÝCHĽOVANÉ teleso, nositeľ sily NÁSLEDKU, sily REAKCIE pretože sila REAKCIE vniká (musí vznikať) s časovým, kauzálnym omeškaním, po impulze sily AKCIE.
Samotnú prítomnosť ZÁKONA KAUZALITY v predmetnej silovej interakcii prezentuje TLAK ktorý vznikne na dotykovej ploche dvoch telies účastných vzájomnej silovej interakcii.
2. V druhom prípade KINETICKÁ ENERGIA jedného telesa nemôže prechádzať na druhé teleso a to buď preto, že to druhé teleso má rovnako veľkú (opačne orientovanú) KINETICKÚ ENERGIU (hybnosť), alebo preto, že to druhé teleso je viacnásobne hmotnejšie ako to prvé.
V takomto druhu silovej interakcie obsah ZÁKONA KAUZALITY sa prejavuje tým, že kinetická energia telies ktoré sa SPOMAĽUJÚ, že ich spomaľujúca ZOTRVAČNÁ HMOTNOSŤ, dokáže sa premeniť na potenciálnu energiu formou PRUŽNEJ DEFORMÁCIE ICH VLASTNÉHO TVARU, ICH VLASTNÉHO OBJEMU.
To zase preto, lebo mechanizmus deformácie vlastného tvaru telies predstavuje menšiu silu odporu, MENŠIU SILU REAKCIE od spomaľujúcej ZOTRVAČNEJ HMOTNOSTI sily akcie.
V prípade že celá KINETICKÁ ENERGIA telies sa premení na potenciálu energiu ich VLASTNEJ PRUŽNEJ DEFORMÁCIE, v prípade že následkom tej ich AUTO DEFORMÁCIE telesá stratia nie len svoju KINETICKÚ ENERGIU, ale aj svoju ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ,
potom tá ich vlastná pružná, kauzálna, ČASOVO POSUNUTÁ auto deformácia začne ich spätne zrýchľovať, čiže začne im udeľovať menšiu, časovo posunutú, preto kauzálnu ZRÝCHĽUJÚCU ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ a tým súčasne vracať im aj ich pôvodnú KINETICKÚ ENERGIU, ale už v opačnom smere.
Samotnú prítomnosť ZÁKONA KAUZALITY v predmetnej silovej interakcii prezentuje TLAK ktorý vznikne na dotykovej ploche dvoch telies účastných tohto druhu silovej interakcie.
Na priloženom obraze je znázornená pružná auto deformácia telesa v takom druhu silovej interakcie, v ktorej telesá nevedia odovzdať svoju kinetickú energiu druhému telesu účastnému v ich vzájomnej silovej interakcii.
Z uvedeného plynie nasledovný fyzikálny záver:
V materiálnej prírode neexistuje (nemôže existovať) taká silová interakcia, v ktorej by neplatil obsah ZÁKONA KAUZALITY, čiže v ktorej by neplatila axióma o tom,
že sila PRÍČINY, sila AKCIE, indukuje, vyvoláva vždy MENŠIU, vždy ČASOVO POSUNUTÚ silu NÁSLEDKU, silu REAKCIE.
V materiálnej prírode neexistuje (nemôže existovať) taká silová interakcia v ktorej by proti sebe pôsobili dve ROVNAKO VEĽKÉ SILY, ktoré by naraz vznikali a ktoré by naraz zanikali.
To by bolo v rozpore s obsahom ZÁKONA KAUZALITY.
To by mohlo platiť iba v tom prípade, keby existovali telesa s NEKONEČNE VEĽKOU TVRDOSŤOU u ktorých by nevpadla do úvahy pružná deformácia ich vlastného tvaru, ich vlastného objemu.
Ibaže aj zrážky (silové interakcie) medzi elementárnymi časticami matérie v urýchľovači častíc v CERN - e, jednoznačne dokazujú univerzálnu platnosť Zákona kauzality tým, že urýchlené častice matérie sa počas ich vzájomnej zrážky (vo vzájomnej silovej interakcii) neodrážajú od seba, ale sa navzájom deformujú až do takej miery, že sa nakoniec demolujú, rozpadnú na ešte menšie častice matérie.
Aj urýchľovač častíc matérie v CERN - ne dokazuje, že absolútne tvrdé telesá v materiálnej prírode sa nenachádzajú.
Preto aj tvrdenie učiteľov fyziky, ako aj zamestnancov SAV, o existencii takých silových interakcií, v ktorých pôsobia proti sebe dve rovnako veľké sily, je nielen v rozpore s obsahom ZÁKONA KAUZALITY, ale je to v rozpore aj s objektívnu realitou panujúcou v materiálnej prírode.
Ale čo je ešte dôležitejšie, takéto tvrdenie naplňuje skutkovú podstatu (diagnózu) ťažkej duševnej poruchy (fyzikálnej halucinácie).
Napriek tomu také (mentálne veľmi choré) tvrdenia sa beztrestne vyučujú aj na školách a univerzitách SR, ako reálne prírodné zákony.
