Teraz majú rok, naši kocúri. Celý deň behajú po záhrade a keď prichádzame domov z práce, sedia na priedomí. Čakajú na misku mlieka a pohladenie našich dlaní. Pohoda.
Až do včera.
Nahnevaný sused sa vyhrážal, že tú malú strčí do vreca...a bude zle...
To len žena ho prosila, aby tej starej mačke nechal aspoň jedno. V slabej chvíli súhlasil a keď si to rozmyslel, mačiatka nebolo. Mater ho skryla niekde v starej šope. Teraz, keď už má sedem týždňov, slávnostne sa objavilo na dvore.
Zľakla som sa, že to ozaj urobí, tak som povedala, že teda dobre, my sa o ňu postaráme.
Chápem ho, suseda, má tri mačky, my len dve...aj tie máme od neho.
Dám jej meno Viktória, keď zvíťazila nad krutým osudom.
Mačiatko je to chápavé. Našlo dieru v plote, pri ktorom sme sedeli pod orechom.
Vyliezlo opatrne do jeho koruny.
Už sa stmievalo...má také zvláštne oči... možno má aj strach...
" Tak poď, malá, neboj sa! Pôjdeš s nami domov.
Vysvetlíme Mišovi, že budeš bývať s nami,
nejak sa už pomestíme, aj keď sa tu stále niečo prestavuje.
Murko ti ukáže stromy, na ktoré sa ľahko lezie.
Tvoja mama ešte trochu váha...
Skontroluje mliečko, či je dobré...
O chvíľu už odíde...
Teraz ťa už budú chrániť tieto ruky. Sú veľké, drsné od roboty, ale teplé."
