Tú bielu obálku s poľskou známkou, drží sestra v rukách. Je na nej meno brata, čo už dávno nežije. Ako v sne ju otvára a číta:
Milý otec!
Nerozumie.
Nie preto, že je to v polštine.
Sú šesťdesiate roky...brat zahynul v povstaní a bol slobodný...
Po dvadsiatich rokoch mu píše syn, že mu mama povedala pravdu o jeho otcovi. Zoznámili sa v Nemecku počas vojny a ešte pred tým, keď sa narodil, ich cesty sa rozdelili. Ona sa vydala, mala ďalšie deti, ale on by ho rád navštívil, aj krajinu, kde má svoje korene.
Tak mu odpísali, nech príde, že ju tu vítaný, aj keď ho jeho otec už neobjíme.
Prišiel, pamätám si. Aj na to ako vraveli, že sa na otca podobá a aj na to ako plakali.
Každá rodina má svoje príbehy. Uložené v starých fotkách, zažltnutých obálkach, niektoré sa stratia. Ako ten list, čo písal syn dávno nežijúcemu otcovi.
Ale niekedy, sa iné objavia. Len tak, asi aby sme nezabudli.
Ako včera. Hľadala som u mamy jeden starý výstrižok z novín. Nenašla som ho, niekde sa zapatrošil.
Bola som sklamaná, ale len do chvíle, keď som našla list, čo písal brat bratovi z vojny v roku 1944:
„Ako najstaršiemu bratovi, môžem sa Ti iste zdôveriť, lebo vidím, že ma najlepšie chápeš. Na niektoré veci máš skoro tie isté náhľady ako ja a preto dúfam, že ma nebudeš príkro odsudzovať, ani moje počínanie v budúcnosti.
To, čo Ti idem teraz opisovať je román už dosti starý, no nie pre mňa. Ešte nikdy som sa o tom s tebou nezhováral a ani s nikým s ostatných súrodencov.
Od mala sme naučení, ako sám vieš najlepšie, nezdôverovať sa so svojimi radosťami alebo bolesťami. Preto, keď Ti napíšem o čom som s tebou predtým nikdy nehovoril, neodsudzuj ma. Ty si sa ma nikdy na nič nespytoval a ja som Ti to akosi nemohol povedať. Takí sme už my všetci.
Je to snáď už dva roky, čo som sa vrátil z cudziny, odkiaľ som si priniesol všetko to opovrhnutie pre ostatný svet. A niet ani divu. Poznal som tam jedno dievča, krásne a malo aj dobrú povahu. Bol som veľmi mladý, no môžem smelo povedať, že to bola opravdivá láska. Rok a osem mesiacov sme spolu strávili v radosti i utrpení. Za tú dobu som ju spoznal tak dokonale, že som si ju vybral ako družku pre celú moju životnú púť. Milostný pomer, ktorý sme mali medzi sebou, nezostal bez následkov. Ona, vo vysokom stupni tehotenstva sa musela vrátiť domov a ja som musel ešte zostať. Nevieš si prestaviť, čo to pre mňa znamenalo. Pred odchodom sme si prisľúbili, že si ostaneme verní. Keď som sa vrátil aj ja domov, písal som jej list za listom. Uplynulo pol roka a ja som dostal od nej malý lístok, v ktorom mi oznamovala, že sa vydala a že mi želá veľa šťastia a peknú ženu. Čo sa stalo s dieťaťom, o tom sa vôbec nezmienila. Viem si to však vysvetliť. Ja som bol mladý, ešte chlapec a ona sa z opatrnosti vydala. Slovom, neverila mi, že som to s ňou myslel vážne. Zazlievam jej to, krivdila mi a odvtedy mi krivdí všetko na svete.
Som presvedčený, že dieťa, čo sa jej malo narodiť žije a nepíše mi o ňom len preto, aby som po ňom nepátral. Je to však moja jediná túžba, ktorá ma trápi dňom a nocou. Myslel som, že po čase zabudnem, ale veľmi som sa mýlil. Ja viem, že aspoň raz musím vidieť ju aj moje dieťa, ktoré snáď žije a potom môžem aj umrieť. Nuž taký je môj román, pre iného snáď nezaujímavý. Ja však budem čakať a utešovať sa nádejou.“
Tu sa list napísaný na stroji končí.
Nie je to originál, aj keď vyzerá dosť starý. Je pod ním poznámka:
25.júna 1969
Toľko citát z listu môjho brata, ktorý mi poslal krátko pred smrťou.
Originál listu som dal jeho synovi, keď tu bol po druhý raz na návšteve. Sám ma o to požiadal a ja som rád jeho žiadosti vyhovel.
